Z takmer 30-tisíc živočíchov, ktoré sa dostali do záchranných staníc v Českej republike minulý rok, predstavujú vtáky až dve tretiny. Je to dlhodobý trend?
Je to trend, ktorý trvá od vzniku záchranných staníc u nás. Prvé záchranné stanice zakladali u nás sokoliari v 70. rokoch 20. storočia. Práve ich ľudia zvykli prirodzene kontaktovať, keď našli zranených živočíchov, najmä mláďatá vtákov, čo vypadli z hniezd. V tých časoch patrili sovy a dravé vtáky k najohrozenejším skupinám.
Dnes tvoria vtáky asi 75 percent príjmov v staniciach a značná časť z nich je z mestského a prímestského prostredia. Máme minimum príjmov z poľnohospodárskej krajiny. Súvisí to na jednej strane s tým, že sa zvýšil pohyb ľudí v prírode, ktorí nás potom častejšie kontaktujú s tým, že našli živočícha. A na druhej strane je príčinou to, že v mestských a prímestských parkoch nachádzajú vtáky lepšie podmienky na život. Majú tu dostatok potravy a cítia sa tu bezpečne napriek prítomnosti ľudí. A tak sa sojky, straky, holuby hrivnáky sťahujú do miest. Posledné roky máme aj vysoké príjmy kačiek divých, ktoré sa z rybníkov kvôli silnému znečisteniu presúvajú na prítokové kanály v blízkosti miest, kde nie je intenzívny chov rýb.
Podľa štatistík máte naozaj v staniciach viac príjmov druhov ako lastovičky, drozdy či dažďovníky. Sťahujú sa k mestám len vtáky?
Nielen vtáky, ale aj iné druhy z poľnohospodárskej krajiny, napríklad zajace. Na obrovských otvorených poliach je už dnes minimum zajacov. V okolí veľkých miest ako sú v našom regióne Ostrova či Frýdek Mýstek ich je ďaleko viac. Častejšie si ich potom všimnú ľudia, ktorí nedokážu pochopiť, že zajačica neleží celý čas pri mláďati a nosia ich k nám.
©Jakub Krška
Petr Orel (vľavo), ktorý vedie Záchrannú stanicu v českých Bartošoviciach s Metodom Macekom, ktorý vedie Záchrannú stanicu pre zranené živočíchy v Zázrivej na Slovensku. Na konferencii pri príležitosti 20. výročia zázrivskej stanice v septembri 2021. ©Jakub Krška
Najväčšiu skupinu v staniciach však predstavujú ježkovia, je to rovnaký problém?
Ježkov je množstvo, zhruba tri tisíce ročne. Aj pri nich zohráva istú úlohu väčšia potravinová ponuka okolo miest či v záhradných kolóniách než na poliach. Kritická situácia je počas septembra, keď dochádza k druhým neskorým vrhom a objaví sa prvé ochladenie, ježkovia sú malí, majú množstvo parazitov, sú apatické, hladné a trápia sa. V prírode by uhynuli, no pri jesenných prácach na záhrade, keď ľudia vyhrabávajú lístie či odstraňujú kroviny, vyhrabú aj úkryt ježkov a potom prídu na rad záchranné stanice. Pre stanice je obrovská záťaž starať sa o stovky ježkov celú zimu, je to náročné na priestor, potravu i veterinárnu starostlivosť.
Až polovica zvierat v staniciach sú práve mláďatá, predošlý rok to bolo takmer 11-tisíc živočíchov. Je dôvodom to, že ľudia prinášajú aj mláďatá, ktoré pomoc nepotrebujú, alebo to, že rastie vplyv človek na prírodu, ktorý má za následok viac úrazov živočíchov?
Spočiatku sme sa snažili dostať do povedomia ľudí informácie o tom, čo majú robiť, keď nájdu zraneného živočícha. Informovali sme o tom, že máme sieť záchranných staníc, ktoré môžu pomôcť. A to sa trochu obrátilo proti nám, pretože ľudia naozaj odnášajú z prírody mláďatá a nedokážu vždy pochopiť, že matka malého sŕňaťa či zajaca sa k nemu naozaj nevráti, keď budú pri ňom polhodinu stáť a čakať. U ľudí sa strácajú základné biologické znalosti.
Toto je kľúčová príčina rastu počtu mláďat v staniciach. Pokiaľ ide o antropogénne vplyvy (vplyvy človeka na prírodu), tie nerastú extrémne. Výnimkou je doprava, ktorá sa zahusťuje a naozaj sa podpisuje pod nárastom príjmov zranených živočíchov. V prípade niektorých ďalších faktorov, za ktoré môže človek, sa však situácia zlepšuje. Ide napríklad o zranenia na elektrických stĺpoch, kde je trend prijatých živočíchov klesajúci.
Stále však prijímate stovky živočíchov zranených na elektrický stĺpoch. Minulý rok to bolo v národnej sieti záchranných staníc 757 živočíchov. Ako to, že nie sme schopní túto príčinu zranení vyriešiť napriek tomu, ako dlho sa o nej hovorí?
Skutočne sa touto témou zaoberáme už od 80. rokov minulého storočia, keď sa nám podarilo dosiahnuť, aby Krajský národný výbor v severomoravskom kraji prijal vyhlášku, podľa ktorej mali byť všetky elektrické stĺpy ošetrené lavičkami, na ktoré môžu vtáky bezpečne dosadnúť. Po vstupe do Európskej únie sa Česká republika zaviazala zabezpečiť do roku 2024 všetky elektrické trasy tak, aby na nich nedochádzalo k zraneniam živočíchov. Doteraz však tisíce kilometrov trás nie sú zabezpečené a už vieme, že termín nestihneme.
Energetici tvrdia, že nemajú dostatočné kapacity. Práce realizujú v rámci údržby, pretože si vyžadujú vypnutie elektrickej energie na danej trase. Dobrou správou je, že spolupracujú s Agentúrou ochrany prírody a krajiny ČR na tom, aby prednostne zabezpečili aspoň trasy, ktoré sú na migračných trasách vtákov. Aj naša záchranná stanica v Bartošoviciach spolupracuje s energetikmi na úrovni regiónu, dávame im podnety na zabezpečenie stĺpov, na ktorých dochádza najčastejšie k zraneniam a oni sa snažia reagovať promptne.
Viac ako polovicu živočíchov sa vám darí vypustiť späť do prírody, to je optimistická správa.
A ten počet sa z roka na rok zvyšuje vďaka tomu, ako sa zlepšuje starostlivosť a rastú naše skúsenosti, najmä pokiaľ ide o starostlivosť o mláďatá. Spočiatku boli úmrtia, najmä u mláďat cicavcov, ale aj vtákov, vyššie. Nielenže nie je ľahké vychovať mláďaťa, ale treba zobrať do úvahy aj to, že ich musíme pripraviť na život v prírode. Podstatné je to, aby živočích prežil v prírode. Nestačí uviesť v štatistikách, že sme ho vypustili a pritom netušíme, ako sa zapojí do prírodného ekosystému.
Takže ste vlastne aj náhradní pestúni pre rôzne druhy živočíchov. Ako sa to dá zvládnuť?
Každý druh potrebuje iný prístup. U ježkov je to jednoduchšie, v prvom rade ich treba odčerviť a potom vykŕmiť aspoň do 400-500 gramov. Vypúšťame ich podľa toho, kedy sa im podarí dosiahnuť túto hmotnosť. Ak to stihnú až v zimných mesiacoch, zostávajú v stanici až do jari, keď sú už vonku optimálne podmienky, príroda ožíva a je v nej už dostatok hmyzu. Niekedy je to až začiatkom mája. Pred vypustením sa však musia ešte zhruba mesiac pripravovať vo veľkej voliére na vonkajšie podmienky, hľadanie hmyzej potravy a pod.
U vtáčích mláďat je to zložitejší problém, pretože ich pred vypustením musíme „rozlietať“ a naučiť na prirodzenú potravu. Dravce a sovy sa niekoľko mesiacov pripravujú na vypustenie v rozlietávacích voliérach, kde ich navádzame na živú korisť, aby mali v prírode šancu prežiť.
©Záchranná stanica v Bartošoviciach
V rámci programu na záchranu orla skalného bolo na Morave od roku 2006 vypustených 28 mláďat, všetko boli druhé mláďatá odobrané z hniezd, ktoré by inak v prírode zahynuli. ©Záchranná stanica v Bartošoviciach
Ako sa učia lietať?
Lietanie majú síce v génoch, no musia si to vyskúšať. Ak im tú možnosť nedáme, straty môžu byť veľké a naša starostlivosť zbytočná. Nie je možné „vypiplať“ sokola myšiara, a keď mu dorastie perie vypustiť ho a čakať, že to zvládne.
Časť živočíchov po vypustení monitorujete…
… snažíme sa monitorovať najmä vzácnejšie druhy, vysielačky sú drahá záležitosť. Sledujeme niektoré najmä väčšie druhy vtákov a vieme, že úspešne zahniezdili.
Dlhodobo sledujete najmä orlov skalných, ktorí boli v Čechách a na Morave vyhubení a ich návrat do prírody sa podaril vďaka spolupráci záchranných staníc – vašej v Bartošoviciach a na Slovensku zase Záchrannej stanice pre zranené živočíchy v Zázrivej. Ako sa populácií orlov darí dnes?
Vďaka spoločnému projektu so záchrannou stanicou v Zázrivej, Štátnou ochranou prírody SR a Skupinou pre výskum a ochranu orlov skalných v SR, bolo u nás od roku 2006 vypustených 28 mláďat, všetko boli druhé mláďatá odobrané z hniezd, ktoré by inak v prírode zahynuli (u orlov je prítomný tzv. kainizmus, keď staršie mláďa nedovolí mladšiemu prežiť, odstaví ho od potravy – poz. aut). Všetky mláďatá pochádzali zo Slovenska z voľnej prírody, len jedno z chovu v ZOO Liberec. V záchrannej stanici v Zázrivej alebo u nás boli zverené do opatery náhradným rodičom a potom vypustené do prírody. Orol je veľmi konzervatívny, zostáva v mieste svojho narodenia s čím sme pri vypúšťaní počítali. Mláďatá brali ako miesta narodenia tie miesta, kde sme ich vypustili, hoci niektoré sa vrátili i na Slovensko. Jeden zahniezdil napr. v Strážovských vrchoch.
V čase, keď sme začali s vypúšťaním mali vysielačky ešte slabú životnosť. Používali sa bežné rádiové vysielačky, ktoré vydržali v lepšom prípade tri až päť rokov. No máme aj orlov, ktorých sledujeme naozaj dlho 10-12 rokov. S vysielačkami sme vypustili už asi 60 jedincov, nielen orlov, ale napr. i jastrabov, orlov morských, bocianov bielych i čiernych, včelárov lesných, kane močiarne a kane lesné, sovy dlhochvosté, výrov skalných či volavku popolavú.
Pominuli hrozby, pre ktoré z prírody takmer zmizli, mám na mysli pytliactvo či trávenie dravcov?
Určite nepominuli. Už keď sme orlov vypúšťali, mali sme ďaleko väčšie straty z dôvodu antropgénnych vplyvov, najmä zástrely a otravy. Vďaka vysielačkám sme mali celý rad zlých správ a boli sme z toho nešťastní. Dvoch orlov nám zastrelili v Poľsku, viacero orlov nám otrávili na južnej Morave a v stredných Čechách, na Slovensku jeden orol zahynul na elektrických drôtoch. Straty boli obrovské a príčiny dodnes nevymizli. Orlicu Cecilku, ktorú sme vypustili v roku 2006 a ktorá hniezdila v Strážovských vrchoch, zastrelili po ôsmych rokoch.
Pokiaľ ide o travičov, ich cieľom nie je vždy otráviť práve orlov, často trávia šelmy a orol skalný, ktorý sa najmä v zime rád nakŕmi na uhynutej či zrazenej zveri, na to dopláca. Napriek stratám však môžeme povedať, že sa nám podarilo založiť „minipopuláciu“, ktorá je v kontakte so slovenskou populáciou a hoci veľmi pomaly, no pred sa jej darí rásť.
Program návratu orlov do prírody sa podaril aj vďaka tzv. „hendikepom“, teda zraneným živočíchom, ktorých zranenia sú také vážne, že im už neumožňujú vrátiť sa do prírody a zostávajú natrvalo v záchranných staniciach. Mnoho mláďat orla skalného odchovala v Zázrivej takáto už legendárna pestúnka Zoja, ktorú tiež našli postrelenú a nemala šancu vrátiť sa do prírody. Ako to bolo u vás?
Najmä pri zraneniach elektrickým prúdom, ale aj pri úrazoch, napríklad pri dopravných nehodách, dochádza najčastejšie k situácii, že živočích zostáva trvale poškodený a nie je možné ho vrátiť do prírody. Niekedy musíme pristúpiť k eutanázii, aby sa netrápil. No ak to je možné, zostávajú živočíchy v staniciach natrvalo, niekedy sa snažíme pomôcť si výmenou v rámci staníc.
Tieto živočíchy pomáhajú pri expozičných či edukatívnych činnostiach, alebo práve ako náhradní rodičia. Aj u nás s výchovou orlov pomáhala orlica Dina, ktorá bola postrelená v roku 1973, dožila sa 41 rokov a vychovala nielen všetky mláďatá v rámci projektu, ale aj desiatky ďalších mláďat stredne veľkých dravcov. Bola úžasná, mala veľmi silný matersky pud. Veľmi mi prirástla k srdcu.
A teraz máme v stanici tri páry sokol myšiarov, ktoré majú vlastné mláďatá a okrem nich pod ne podkladáme mláďatá z prírody. Nielenže nám uľahčujú starostlivosť, ale najmä takto zabránime ich naviazaniu na človeka.
Často sa tieto zvieratá stávajú „maskotmi“ staníc a pomáhajú aj pri získavaní podpory. Na stránke Národnej siete záchranných staníc ste v čase pandémie upozorňovali, že krkavec Karel zo stanice neďaleko Kladna zabúda rozprávať ľudské slová, pretože do stanice nechodia návštevníci a vyzývali ste na finančnú podporu. U vás v Brtošoviciach je takým symbolom vydra s menom Plaváček, ako sa k vám dostala?
Vydra je cicavec a keď sa do stanice dostane mláďa cicavcov v čase, keď je ešte závislé na mlieku, vznikne medzi ním a chovateľom väzba, ktorú nemožno odbúrať, preto živočícha nemôžeme vypustiť do prírody. Ak je mláďat naraz viacero, ešte to ako-tak ide, ale ak sa staráte len o jedno, je to takmer nemožné. Tak to bolo i s Plaváčkom, bol u nás sám. Preto sme si ho nechali, máme vodnú plochu, kde má dosť priestoru, hoci nám rád občas uteká (usmev).
Spomenuli ste, že z ľudských vplyvov prispieva najčastejšie k zraneniam a úmrtiam živočíchov doprava. Počet zrážok má rastúci trend?
Situácia sa zhoršuje, dochádza k zrážkam nielen s autami, ale aj vlakmi. Všetko sa zrýchľuje a vtáky, ktoré lovia najmä v noci okolo ciest, nestíhajú reagovať na to, keď sa im do dráhy veľkou rýchlosťou dostane auto. Sústredia sa na korisť, ktorou môže byť napr. myš na druhej strane cesty. Neviem si predstaviť ako urobiť okraje ciest čo najmenej atraktívne pre vtákov a ani neviem, či by to bolo správne.
Pravda je, že do veľkej miery je dôležitá aj ohľaduplnosť vodičov, napr. pri ježkoch je ich množstvo prejdených zbytočne. Poznám ľudí, ktorí jazdia tisíce kilometrov a ešte nikdy neprešli ježka.
©Záchranná stanica v Bartošoviciach
Vydra Plaváček je maskotom Záchrannej stanice v Bartošoviciach. ©Záchranná stanica v Bartošoviciach
Aj vo WWF sa spolu s partermi ako ŠOP SR či na českej strane AOPK ČR alebo Hnutí Duha sústredíme na monitoring migračných trás živočíchov a opatrenia, ktoré im môžu pomôcť bezpečne prekonať cesty. Ide najmä o rôzne podchody a zelené mosty. Ako však môžeme brániť zrážke vtákov s autami či vlakmi?
V prípade vtákov ani ja nepoznám riešenia. A pokiaľ ide o podchody či nadchody, tie majú zmysel, keď k ním zver navádzame napríklad pomocou oplotenia, ktoré nie je všade. Niektoré dni vidím toľko zrazených zvierat, až mám pocit, že je to úplná tragédia. Trend zahusťovanie dopravy je obrovský a raz sa z tých áut zbláznime.
V ČR fungujú záchranné stanice ako národná sieť 35 staníc už od roku 1998. Pre ľudí, ktorí pracujú v slovenských záchranných staniciach je vybudovanie takejto siete ideálny stav, ku ktorému sa roky nevieme priblížiť. Ako sa to podarilo u vás?
V národnej sieti je 35 staníc, ale mimo nej sú ešte asi tri ďalšie. Väčšina staníc sú neziskové organizácie, no máme dve štátne stanice v národnom parku Šumava a NP Krkonoše a potom niekoľko v ZOO. Neziskové stanice zakladali ľudia, ktorí témou zranených či hendikepovaných živočíchov naozaj žili a snažili sa im dlhodobo pomáhať. To je dôležitý faktor – stanice musia stáť na ľuďoch, ktorí k tejto téme majú vzťah, pretože je to práca, ktorá je nekonečná a nepozná soboty, nedele ani sviatky. Vydržať pri nej roky je veľmi ťažké.
Prvé stanice u nás zakladali, ako som spomínal, sokoliari. Ďalšie vznikali v rámci organizácií Českého zväzu ochrancov prírody. V čase, keď sa začala národná sieť tvoriť, bolo v Čechách deväť záchranných staníc.
Terajší počet 38 staníc je ideálny stav, ktorý pokrýva celú krajinu?
Nemáme uzavretý stav. Sieť sa môže rozširovať, niektoré stanice môžu zaniknúť. Práve teraz končí činnosť stanica v Lipštáte. Kolega, ktorý ju viedol, má vyše 70 rokov, túto prácu robil celý život a rozhodol sa skončiť. Územnú pôsobnosť preberajú tri susedné stanice.
Čo pomohlo stabilizovať sieť staníc? Bola to istota financií? Stretli sme sa na konferencii pri príležitosti 20. výročia Záchrannej stanice pre zranené živočíchy v Zázrivej na Slovensku. V prezentácii ste uviedli, že zhruba tretinu nákladov staníc v Českej republike pokrýva štátny rozpočet prostredníctvom programu Starostlivosť o krajinu?
Impulzom určite nebolo to, že sa zrazu objavili financie. Stanice vznikali „zdola“, snažili sme sa hľadať rôzne zdroje peňazí aj prostredníctvom Českého zväzu ochrancov prírody, pod ktorý národná sieť záchranných staníc patrí. Veľkú časť záchranných staníc sa podarilo zmodernizovať a dobudovať vďaka podpore z fondov Európskej únie prostredníctvom Operačného programu Životné prostredie v rokoch 2006-2013. Aj v našej záchrannej stanici v Bartošoviciach sme robili rozsiahlu rekonštrukciu.
Dnes podpora zo štátneho rozpočtu pokrýva asi 25 – 30 % nákladov a ďalšiu tretinu predstavujú dotácie z krajov a príspevky od obcí a miest. Tie majú v rôznych krajoch a mestách rôznu úroveň podľa politickej reprezentácie. A tretím väčším zdrojom sú financie z projektov a fundrising. Takmer každá stanica má expozičné časti a robí envirovýchovné programy, vďaka čomu získava podporu aj od verejnosti. A v rámci siete máme celkom úspešnú verejnú Zvíře v nouzi.
Časť zdrojov pochádza aj zo štátneho podniku Lesy Českej republiky…
… to je tradičný partner Českého zväzu ochrancov prírody, ktorý už mnoho rokov prispieva na našu činnosť. Tento príspevok staniciam pomáhal dlhodobo s kofinancovaním projektov, keďže z projektov nikdy nedostanete plnú sumu. Časť musíte hradiť z vlastných peňazí. Z dôvodov lykožrútovej kalamity tento zdroj momentálne nefunguje.
Poľovnícke združenia a nájomcovia revírov neprispievajú? Zachraňujete predsa i poľovné druhy zveri?
Veľká časť prijatých živočíchov je v kategórii poľovnej zveri, no s poľovníckymi združeniami na národnej úrovni nespolupracujeme. Možno s nimi spolupracuje niektorá stanica, ale neviem o tom. Niekoľko rokov nám však na envirovýchovu zameranú na vytváranie vzťahu k zvieratám prispievalo ministerstvo pôdohospodárstva. Animozity však prevážili a podpora skončila potom, ako sme sa postavili napr. proti aplikácii pesticídov na hrabošov a mali sme iný názor na poľovný zákon. No podpora z ministerstva životného prostredia zostáva a je to dobrý základ pre fungovanie staníc.
Stanice zo Slovenska váš scenár dávajú za príklad, ktorý by sme mali nasledovať.
Netrúfam si tvrdiť, že máme najideálnejšie riešenie, ale sme skutočne najďalej pokiaľ ide o systém záchrany voľne žijúcich živočíchov v Európe. V európskych krajinách majú špičkovo zariadené stanice s lepším finančným zabezpečením, no sú len jedna či dve v krajine a nemajú celoštátny dosah.
Výnimkou je Veľká Británia, kde funguje starostlivosť o zranené živočíchy ďaleko lepšie ako v Českej republike. Systém má vyše 100-ročnú tradíciu a zahŕňa zariadenia určené na liečbu a starostlivosť o zvieratá a dispečing a odchytovú službu, ktorá vybavuje všetky volania ľudí a snaží sa ich triediť. Keď je to potrebné, vyšle do terénu inšpektorov na odchyt živočíchov. Inšpektori majú uniformy a vzbudzujú rešpekt a dôveru.
Na Slovensku je podľa Štátnej ochrany prírody 25 staníc, z toho 18 je pri správach chránených území a ide niekedy len o zopár voliér. Niekoľko staníc je pri zoologických záhradách a potom sú tu neziskové stanice, najznámejšie v Zázrivej či v Brezovej pod Bradlom, ktorá však teraz oznámila ukončenie činnosti. Stanice majú problém s financovaním, ŠOP SR pre ne nemá samostatne vyčlenenú časť v rozpočte, takže „súperia“ s inými úlohami štátnych ochranárov (napr. reportáž o záchr. stanici pri CHKO Záhorie na TA3). Kde by sme mali začať, aby sa situácia zlepšila?
Poznám situáciu na Slovensku. Viacero staníc som navštívil. Niektoré z tých, ktoré sú pri chránených územiach, sa skutočne nedajú považovať za stanice. Majú dve-tri voliéry, ktoré slúžia skôr na dočasné umiestnenie živočíchov, pri ktorých sa striedajú zamestnanci, ktorí majú práve službu. Pritom nie každý má prax v manipulácii so živočíchmi a dokáže im poskytnúť základné ošetrenie. Ak mám vysloviť názor, tak si myslím, že nie je nutné mať veľa podobných zariadení, pokojne stačí mať jednu záchrannú stanicu v každom kraji, ktorá bude mať dostatočné zázemie, priestor na liečbu a rehabilitačné voliéry, ktoré zabránia tomu, aby sa spolu miešali rôzne druhy živočíchov. Slovensko je hornatá krajina, preto by takýto počet staníc mohol stačiť. Nikto cielene nehľadá zraneného orla v lese, z našej skúsenosti vidíme, že väčšina príjmov je naozaj z aglomerácii a z ich okolia.
Dôležité je teda pokryť územie a udržať v staniciach ľudí, ktorí majú o túto prácu záujem. Stanica nemôže stáť na dvoch ľuďoch, ktorí jej obetujú celý život a ešte za to nedostanú ani riadne zaplatené. Každý má rodinu, musí z niečoho žiť a musí mať možnosť sa v práci vystriedať a oddýchnuť si. Problém na Slovensku však tkvie už v tom, v akej pozícií je Štátna ochrana prírody SR. U nás sa podarilo ochrane prírody získať lepšiu pozíciu a nikdy nebola tak udupávaná, ako u vás.
©Záchranná stanica v Bartošoviciach
Petr Orel: Založil a doteraz vedie záchrannú stanicu pre zranené živočíchy v Bartošoviciach, viedol Národnú sieť záchranných staníc v Českej republike, od roku 2016 je i senátorom Parlamentu ČR za Novojičínsko.
©Záchranná stanica v Bartošoviciach
Ak hovoríte o tom, že príjmy do staníc sú hlavne pri mestách, treba povedať, že na Slovensku nemáme nijakú stanicu v hlavnom meste. V Prahe funguje záchranka, ako vyplýva zo stránky siete staníc?
Ide o subjekt, ktorý pôsobí pri Českom zväze ochrany prírody no okrem záchranky funguje v Prahe aj klasická záchranná stanica, ktorú prevádzkujú Lesy hlavného mesta Praha a dve ďalšie menšie stanice. Záchranka má na starosti má zvoz nahlásených zvierat, ktorým vie poskytnúť základné ošetrenie a potom ich rozviesť do okolitých staníc. V Prahe je obrovské množstvo príjmov, pričom ide o živočíchy, s ktorými sa inde ani nestretávame – zdivené holuby, množstvo vodných vtákov, labute z rieky Vltava. Je toho množstvo, preto teraz dostali prevádzkovatelia stavebné povolenie a začnú s výstavbou celej stanice.
Národná sieť záchranných staníc má aj dispečing a poradňu. Tam si delíte služby naprieč stanicami?
Snažíme sa rozbehnúť dispečing ako stálu službu, aby sme odbúrali stovky telefonátov do staníc, z toho sa idú ľudia naozaj zblázniť. Sú to desiatky až stovky hovorov denne, kde dookola vysvetľujete viac-menej to isté, pritom nie všetci ľudia s vami hovoria slušne a nie všetci sú ochotní a schopní pochopiť, čo sa im snažíte vysvetliť. Hľadáme teraz ľudí do centrály, kde by na jednom čísle mohli volajúci získať prvé informácie o tom, či naozaj majú mláďa zobrať so sebou a či je naozaj nutné živočícha odchytiť a staniciam by potom posúvali len konkrétne dôležité hovory.
Spomenuli ste, že je dôležité, aby záchranná stanica stála na ľuďoch, ktorým na tejto práci záleží. Ako ste sa dostali k záchrane živočíchov vy?
Vždy som mal vzťah k prírode a po škole som sa zamestnal vo vlastivednom ústave, terajšom Muzeu Novojičínska, na oddelení ochrany prírody. Kolega bol sokoliar, a tak som „pričuchol“ k sokoliarstvu a spoločne sme začali budovať pri múzeu stanicu. Vznikla 28. septembra 1983. Stavali sme ju v tzv. „akcií Z“, počas ktorej v predošlom režime ľudia svojpomocne stavali rôzne objekty, ktoré v obciach chýbali. Po revolúcií stanicu od štátu prevzala základná organizácia ČSOP v Novém Jičíně, ktorá sa na jej vybudovaní od začiatku podieľala.
Čerstvá správa je, že ste sa po 23 rokoch rozhodli vzdať vedenia národnej siete záchranných staníc. Ako sa teraz zmenili vaše dni?
Vedenie celej siete prináša zodpovednosť, stále treba niečo riešiť, vrátane sťažností ľudí. Nie je to platená funkcia, ale dobrovoľnícka práca, ktorá stojí aj na osobnom entuziazme. Ten mi vydržal dosť dlho (úsmev), ešte stále som členom Rady NSZS a vediem stanicu v Bartošoviciach.
Som rád, že som sa odbremenil od zodpovednosti viesť celú sieť staníc a snažím sa teraz každý týždeň „utrhnúť“ a vyraziť cez víkend von. Najradšej tam, kde sú naše orly. Vyrastal som v Novom Jičíne, odtiaľ bolo blízko do Beskýd a na druhú stranu do Poodří, čo je chránená krajinná oblasť v nive rieke Odra a keď prekonáte Odru, ste v Oderským vrchoch. Tam cielim najviac, pretože je to vojenský priestor, kde sa usadila väčšina našich orlov. Cez víkend som tam úplne sám. Nie nadarmo si orly vybrali toto miesto ako bezpečné na zahniezdenie. Pôvodne sme ich vypúšťali v Beskydách, kde sú tiež dobré podmienky, ale prvý pár, ktorý tam zahniezdil, ľudia zastrelili.
Všetko je to o nás ľuďoch. Chcel by som byť optimistom, ale nie je to ľahké. Na jednej strane vnímam pozitívne, že pribúdajú environmentálne vzdelaní mladí ľudia, na druhej strane však nie je veľa ľudí ochotných obetovať čas, občiansky sa angažovať či prispieť aj fyzickou prácou k ochrane prírody. Uvedomujem si, že bez toho, aby sa ľudia s úctou k prírode angažovali v politike sa toho ani u vás ani u nás veľa nezmení. Určitú nádej vkladám do tlaku z Európskej únie. A veľmi si cením kamarátskych vzťahov s kolegami na Slovensku, vnímam, že problematiku ochrany prírody cítime rovnako a spolupráca nás obohacuje.
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko