Preplávala ľadový Dunaj, všetky naše priehrady a v rámci prvej slovenskej ženskej štafety zdolala aj kanál La Manche. Tentoraz si trúfa pokoriť legendárny prieliv sama za seba. V studenej vode strávi viac ako 16 hodín, aby si splnila svoj veľký sen a zároveň pomohla prírode.
Rekordérka Soňa Rebrová nám porozprávala viac o svojom osobnom boji aj o zápase za slobodné putovanie rýb riekou Hron.
Diaľkovému plávaniu sa venujete iba päť rokov, no za sebou máte už viacero rekordov. Aké boli vaše začiatky, čo vás priviedlo k tomuto výnimočnému koníčku?
Som človek, ktorý má rád výzvy. Napriek tomu, že plávaniu som podľahla až v pokročilejšom veku, baví ma stále napredovať. Začalo to otužovaním, prijatím prvej náhodnej plaveckej výzvy, potom ďalšej… až som sa dopočula o tom, že je možné zdolať aj La Manche. Tento kanál je známy medzi otužilcami, pretože je tam studená voda. Až tretina plavcov svoj pretek nedokončí práve pre veľkú zimu, naozaj to nie je pre každého. Mňa to hneď nadchlo a začala som pátrať po informáciách, ako sa tam dostať.
Odvtedy neubehlo veľa času a vás už o pár dní čaká cesta do Veľkej Británie. Vyzerá to tak, že sa cítite pripravená postaviť sa na štart svetoznámeho Lamanšského prielivu.
Áno, už cítim, že sa to blíži, ale mám za sebou naozaj dlhú prípravu. Na samotný štart čakám približne tri roky, počas ktorých som svedomito trénovala. Každý mi hovoril, aké je to ťažké preplávať La Manche a vykresľoval mi, ako ma tam pomaly bude nahánať sedemhlavý drak. Predtým, ako som sa vôbec odhodlala prihlásiť, som si preto prešla viacerými plaveckými testami. Jedným z nich bola účasť v štafete žien, ktorá lamanšský prieliv preplávala ako jediná zo Slovenska. Zvládli sme to za 12 hodín a 40 minút a neprišlo mi to neprekonateľné, veď sme len plávali. Potom netrvalo dlho a ja som sa prihlásila ako jednotlivec. Napriek veľkému odhodlaniu som prvý mesiac po tomto kroku vôbec nespala. Ale dnes sa cítim pripravená, za čo vďačím nielen môjmu trénerovi, ale aj obrovskej podpore ľudí. Ak La Manche naozaj preplávam, bola by som druhou Slovenkou v histórii, ktorej sa to podarí.
Vaše plávania sú vnímané ako výnimočné. Okrem toho, že nimi prekonávate samú seba a snažíte sa plniť si vlastné sny, pomáhate aj druhým.
Prečo plávať len tak, keď môžem pomôcť, upozorniť na nejaký problém, prípadne urobiť zbierku na dobrú vec? Veď budem plávať dlho, počítam okolo 16 hodín, a za ten čas môžem urobiť aj dobrý skutok. No nie je to nádherné?
Tentoraz ste sa rozhodli pomôcť prírode a cez La Manche idete plávať, aby ste upozornili na problematický stav vodných tokov. Aký máte vzťah k slovenským riekam?
Keď sa pozeráte na nejaké ukľudňujúce obrázky, tak zväčša je tam zelený lesík, čistá rieka zurčí v jeho blízkosti, vtáčiky spievajú a v nás všetkých to vzbudzuje pozitívne pocity… napriek tomu všetku túto krásu v realite ničíme. Na riekach zároveň vznikajú rôzne prekážky, postavíme tam priehradu, ktorá hučí a melie ryby, len aby my sme sa mali dobre a mohli si užívať viac výdobytkov modernej doby. A mne sa tak zdá, že vôbec pritom nemyslíme na dôsledky. Respektíve dôsledky nám dôjdu až o mnoho rokov neskôr, keď už sa len veľmi ťažko budú naprávať.
Občas chodievame s priateľmi čistiť prírodu a nie raz sme okrem fliaš ponachádzali aj veľké počty pneumatík a iného ťažko rozložiteľného odpadu. Keď sa nám podarí upratať nejaký zahádzaný úsek, vždy mám dobrý pocit, že voda zrazu opäť voľne prúdi. Cítim sa, akoby som rieku oslobodila. Tentoraz sa ju pokúsim oslobodiť iným spôsobom. Symbolicky – plávaním. Bola by som rada, keby sa pomocou môjho plávania našlo čo najviac podporovateľov, ktorí by pomohli veci a ryby by nekončili posekané pod turbínami malých vodných elektrární. Tak, ako sa to stalo v Želiezovciach, kde malá vodná elektráreň zahubila stovky rýb a celkovo sa táto stavba negatívne podpísala na životnom prostredí.
Bola to práve táto udalosť, ktorá vás inšpirovala k plávaniu za oslobodenie rieky Hron?
Príbeh zo Želiezoviec na Hrone sa ma dotkol. Ja som sa síce narodila v Bratislave, ale celé svoje detstvo som strávila v Banskej Bystrici. Práve Hron, ktorý tadiaľto preteká, mi prirástol k srdcu. Vždy ma upokojovalo jeho hlasné zurčanie. A dodnes si pamätám, ako som každé ráno cestou do školy počítala kačky. Prišlo mi ľúto, ako túto rieku pripravujeme o slobodu a ako veľmi negatívne ovplyvňujeme život v nej. Začala som sa zamýšľať nad paralelou medzi mojim plávaním a plávaním nič netušiacich živočíchov v prostredí plnom smrteľných nástrah. Ja na rozdiel od rýb mám na výber. Viem sa vyhnúť miestam o ktorých viem, že sú znečistené, vynechám lokality, ktoré sú nejakým spôsobom zabarikádované alebo prehradené. Ryba túto voľbu nemá, musí plávať tam, kam ju vedie inštinkt. Neostáva im nič iné, lež žiť v tom, čo sme im my pripravili. Mám pocit, že nastal čas, aby sme zasiahli a urobili maximum pre zlepšenie týchto podmienok. Veľmi by som chcela urobiť všetko pre to, aby rieky opäť mohli žiť svojim prirodzeným životom.
Za slobodu rieky Hron ste sa rozhodli plávať spolu s WWF Slovensko.
Sledujem WWF nejaký čas a páči sa mi, ako táto organizácia pristupuje k riešeniu environmentálnych káuz. Vytrvalo, aj celé roky. Ako napríklad v Želiezovciach, kde došlo k veľkým škodám na prírode. To bolo nejakých 6 rokov dozadu, no WWF stále tlačí na úrady a bojuje za nápravu. Podľa mňa je to strašne ťažká práca, ktorá dlho trvá, ale môže veľa zmeniť. Preto som sa rozhodla podať pomocnú ruku a aspoň symbolicky – plávaním podporiť ich boj. Verím, že prostredníctvom našej zbierky sa podarí podporiť vytrvalý boj WWF za slobodu Hrona, ktorý si vyžaduje veľa síl, personálnych kapacít a najmä kvalifikovanej právnickej pomoci.
Máte nejaký sen v súvislosti s riekami aj do budúcnosti?
Veľmi by sa mi páčilo, keby sa do našich vôd vrátila vyza. Aj keď na druhej strane si neviem predstaviť, že by som plávala so 7 metrovou rybou (smiech), ale mať ju znova v Dunaji, to by bola paráda!
Autor: Michaela Domanová, Foto: Ivo Fandel