Keď sme boli hladní, napili sme sa maminho mlieka.
Z diaľky z doliny k nám občas doľahli čudné zvuky a hluk, ale my sme si to nevšímali. Len mama vyzerala, akoby vedela, čo sú to za zvuky a zdalo sa, akoby nás tam dole časom chcela zobrať.
Keď sme boli trošku väčší, mama nás brávala na lúku, na ktorej sme vždy našli niečo pod zub. Neďaleko stála vysoká búdka, z ktorej občas bolo počuť čudné hlasy. Mama na chvíľu spozornela, ale keď sa nič nedialo, ďalej sme sa kŕmili tými dobrotami. Tu som si prvýkrát všimla, že jedlo, ktoré jeme, nám niekto nosí… bolo tu cítiť zvláštny pach… Ešte som ho nepoznala.
No raz nadišiel deň, keď sa naša mama rozhodla ukázať nám niečo nové. Bol to pre nás úplne neznámy svet. Všetko to hučalo, občas nás vyľakalo zatrúbenie a naplno sme cítili ten pach, ktorý sme zvykli cítiť aj na lúke v lese. Ten pach patril človeku. Spočiatku sme sa ľudí veľmi báli, no ukázalo sa, že sú priateľskí. Nechávali nám jedlo vo veľkých plechových nádobách. Niektorí sa nás pozerali vyľakane, ale väčšina sa usmievala a mali z nás zážitok.
Jedlo bolo „fajnové“, lepšie, ako sa hrabať v zemi kvôli dvom červíkom. Lesné plody zatiaľ hore v lese nedozreli a maminho mlieka bolo stále menej, takže od ľudí bolo pekné, že sa o nás starali.
Je pravda, že občas boli niektorí nepriateľskí. Trúbili na nás, hučali a strieľali niečo, čo riadne štípalo. Nechápala som, prečo im zrazu prekážame. Keď prišli títo, museli sme sa ukryť do kríkov. Nakoniec sme kvôli ním radšej chodili dole do doliny v noci, keď boli miesta pri veľkých plechových kŕmidlách tichšie.
Väčšina domácich nás však asi mala rada. A cítili sme sa pri nich dokonca bezpečnejšie. Sem dole totiž nechodili veľké medvede, ktoré nás mohli ohroziť. Ani mama sa o nás toľko nebála.
Bola som rada, že našla toto miesto a rozhodla som sa, že keď raz budem mať mláďatá, určite ich sem privediem.
Ani som sa nenazdala a ten deň prišiel. Som mama dvoch medvieďat. Je to už pár mesiacov, čo som ich zobrala prvý raz medzi ľudí. Niektoré nádoby sa trochu ťažšie otvárajú, ale stále je dosť takých, ktoré nám ľudia nechávajú otvorené. Potrava, ktorú nám dávajú je výdatná. Teším sa, ako každým dňom rastú. Už sa s nimi ani nebojím prejsť cez deň po parku. To nám naša mama nechcela dovoliť, keď sme boli malí. Neviem prečo. Nie sú tu veľké medvede, nemusím byť ostražitá, ako keď sme sa túlali len hore okolo brlohu.
Dnes sa však stalo niečo zvláštne. Bola pokojná noc, sledovala som moje mladé, ako sa kŕmia, všade bolo ticho. Z tmy však pristúpil človek a niečo vystrelil.. štípalo to… no o chvíľu to prestalo a ja som cítila, ako zaspávam…
Takýto osud môže čakať stále ďalšie tatranské, fatranské a aj iné medvede. Ak my ľudia nezmeníme svoj prístup a správanie. Čo by sme mali urobiť, aby sme tomu zabránili?
1. ZABEZPEČIŤ KOMUNÁLNY ODPAD TAK, ABY SA MEDVEDE NEDOSTALI DO KOŠOV.
Efektívne je napr. ohradiť kontajnerové stojiská elektrickými ohradníkmi, umiestniť nádoby do uzamykateľných staníc či využiť kontajnery so špeciálnym zabezpečením. Príklady rôznych spôsobov zabezpečenia stojísk.
© Meva-sk
Zásahový tím sa podieľa aj na testovaní vhodného zabezpečenia kontajnerov. Pomáhajú pri tom medvede v ZOO. © Meva-sk
© Tomáš Hulík
Plastový kontajner bez zabezpečenia nie je pre medveďa problém. © Tomáš Hulík
2. NEPRIKRMOVAŤ MEDVEDE A ZVIERATÁ V CHRÁNENÝCH ÚZEMIACH A NEUČIŤ ICH NA ĽUDSKÚ POTRAVU.
Krmoviská predstavujú pre medvede ľahko dostupný zdroj potravy, na ktorý si rýchlo navyknú a naučia sa túto potravu cielenie vyhľadávať. Úspešnosť reprodukcie medveďa hnedého, ako aj prežívanie mláďat priamo súvisí s potravnou ponukou, preto je dostupnosť vysokoenergetickej potravy významná a môže viesť k nižšej mortalite a naopak k vyššej natalite.
Ukážka z nevhodného prikrmovania ľudskou potravou. © ŠOP SR
3. V PRÍPADE, ŽE UVIDÍTE MEDVEĎA SO ZMENENÝM SPRÁVANÍM, PRIVOLAJTE ZÁSAHOVÝ TÍM PRE MEDVEĎA HNEDÉHO ŠTÁTNEJ OCHRANY PRÍRODY SR.
Kontakt na Zásahový tím pre medveďa hnedého Štátnej ochrany prírody SR: http://www.sopsr.sk/zasahovytim/
Zásahový tím je vyškolený, má kompetencie a skúsenosti situáciu riešiť. V prvom rade medvede plaší pomocou hlukových a svetelných zariadení, ako aj s použitím projektilov a snaží sa u nich prostredníctvom negatívneho stimulu znovu navodiť plachosť. Sú prípady, kedy sa správanie niektorých jedincov nepodarí zmeniť a predstavujú vážnu hrozbu pre ľudí. V takýchto prípadoch musí zásahový tím pristúpiť ku krajnému riešeniu. Jedince s trvalo zmeneným správaním uspia a vykonajú eutanáziu.
Pozrite si i online webinár WWF: Mýty a fakty o medveďoch: https://www.youtube.com/watch?v=Q6T-_S8C3xY
4. Z DLHODOBÉHO HĽADISKA BY RIEŠENIU SITUÁCIE POMOHLO I VYBUDOVANIE MEDVEDIEHO CENTRA, KDE BY PREDOVŠETKÝM OPUSTENÉ A OSIRELÉ MLÁĎATÁ, MOHLI ĎALEJ ŽIŤ.
Dobrým príkladom medvedieho rehabilitačného centra pre osirelé medvieďatá je zariadenie, ktoré prevádzkuje WWF Rumunsko. Od roku 2004 sa im podarilo zachrániť už vyše 150 medvieďat. Zábery o ich živote pravidelne prinášajú na kanáli Bearfix: https://wwf.ro/doneaza/orfelinatul-de-ursi/
Jerguš Tesák, WWF Slovensko
Andrea Hajdúchová, WWF Slovensko