Končí na Slovensku čas veľkých priehrad? Čaká nás „riečna revolúcia“? Aké zmeny uvidíme na našich riekach v najbližšom čase? O tom sme hovorili s Martinou Paulíkovou.
Vodné dielo Slatinka sa objavilo v Štátnom vodohospodárskom pláne v roku 1954, odvtedy Slatinka čakala, kým ju štát zaplaví. Až teraz padlo rozhodnutie, že dielo nepotrebujeme. Dá sa takéto víťazstvo osláviť?
Zatiaľ sme neoslavovali, lebo stále visí vo vzduchu trochu neistoty. Vydrží vláda? Vydrží tento jej záväzok? Oznámenie vlády, že čas veľkých vodných stavieb skončil a zadržiavanie vody v krajine chceme riešiť zelenším spôsobom je, samozrejme, významná vec. No na druhej strane stále neboli zmenené strategické dokumenty a územné plány. Tento proces trvá dlhšie, takže sme ešte neoslavovali, ale sme radi. Ľudia sa cítia slobodnejší.
Nemalo by sa to asi skončil len zrušením stavby. Príbeh Slatinky je príbehom, kedy sa štát nechoval k svojim občanom s rešpektom. Prebehlo vyvlastnenie, starousadlíci si svoje domy od štátu prenajímajú. Dejú sa kroky k náprave aj v tejto oblasti?
Je to zložitejšie, pretože niektoré domy a pozemky boli vykúpené a niektoré vyvlastnené. Majitelia vyvlastnených pozemkov mohli v rámci reštitúcií požiadať o ich vrátenie. Týka sa to asi 60 percent pozemkov v obci. Domy boli väčšinou vykúpené a majitelia si ich od štátu prenajímajú.
Po oznámení, že sa vodné dielo nebude stavať, je v obci cítiť veľký tlak cudzích ľudí na pozemky a domy. Takže ľudia sa zase obávajú, že o domy či pozemky prídu. Boja sa, že pri projektoch prípadnej novej obytnej štvrte, alebo vodovodu či inej stavby, budú pozemky opäť vyvlastnené. Tí, ktorí si domy prenajímajú sa boja, že prídu o nájomné zmluvy, pretože sa povráva, že štát urobí aukciu a predá či prenajme domy tým, ktorí ponúknu viac peňazí.
Hrozbou je aj scenár, že štát pozemky odovzdá obci Zvolenská Slatina, ktorá ich rozpredá za trhové ceny, alebo netransparentne uprednostní iných ľudí pred pôvodnými majiteľmi. A to nie je konšpirácia, ľudia v Slatinke takýto postup už zažili. Keď boli v roku 1999 presídlení do domov a do bytovky v Zvolenskej Slatine, dostali nájomné zmluvy a ústny prísľub, že im nové domy a byty budú „časom“ odovzdané za zostatkovú cenu. No majiteľom sa stala obec, ktorá ich odmietala odpredať a urobila tak až po rokoch, ale za trhové ceny.
Niet sa čo čudovať, že na oslavy ešte nie je dôvod…
Ľudia cítia neistotu. Obávajú sa a nedôverujú štátu, že sa rozhodne správne. V obci sú okrem starousadlíkov aj nájomcovia, ktorí si od štátu 20 rokov prenajímajú niektoré domy, o ktoré pôvodní majitelia nemali záujem. Získali ich v havarijnom stave, zveľadili na vlastné náklady a teraz majú obavy, či zostanú im, alebo sa vrátia pôvodným majiteľom. A všetci sa obávajú silných developerov a zbohatlíkov, ktorí nemajú k územiu vzťah, ale budú ho vnímať len ako priestor pre výstavbu a zisk. Nedôvera v to, že štát nemá mechanizmus, ako takúto situáciu spravodlivo riešiť, je silná.
Spomenula si, že zatiaľ výstavba VD Slatinka nevypadla zo strategických dokumentov. Stále platí, že stavebný úrad v Zvolenskej Slatine má na stole žiadosť Vodohospodárskej výstavby o územné rozhodnutie o stavbe priehrady?
Žiadosť je stále na úrade, najlepšie by bolo, keby ju Vodohospodárska výstavba zobrala späť. Zatiaľ je zastavenie výstavby vodného diela v rovine politického záväzku vlády, projekt vypadol zo zoznamu plánovaných vodných stavieb, ale nie zo strategických dokumentov ako vodný plán či územný plán. To potrvá niekoľko rokov.
Keď človek číta, čím si obyvatelia za 70 rokov prešli, ťažko povedať, či to boli vždy len procesy, ktoré im kládli polená pod nohy, alebo „nadpráca“ úradníkov či dokonca spoluobčanov. Keď sa objavili prvé plány na výstavbu diela, zrušili obci autobus, vypli osvetlenie. A ako si spomínala, je to pár rokov, čo ich vysťahovali do bytov, ktoré ani nedostali do vlastníctva…
Vodné dielo Slatinka je stavba z 50. rokov, myslím si, že v tých časoch sa považovalo za normálne, že ak štát rozhodol, nikto sa ľudí nepýtal a museli znášať útrapy. Stavebná uzávera bola tvrdá, dnes by už také striktné obmedzenie užívania majetku nedovoľoval zákon. Čo ma v3ak prekvapuje, je racionalizácia úradníkov, ktorí priehradu pripravovali a povoľovali. Pred 1989 sa ľudí nepýtali, no aj potom k vodnému dielu pristupovali s tým, že je všetko pripravené, tak ideme ďalej. Na úradoch sme počúvali, že Slatinka je mŕtva dedina. Tak to mali na papieri a keď sme sa pýtali, či sa boli v obci pozrieť, odpoveď bola: nie, načo? Úradníci nezažili demokratické procesy rozhodovania o stavbách vo verejnom záujme. V týchto situáciách budú, samozrejme, ľudia nešťastní a niektorí budú protestovať, ale dôležité je, ako sa k ním postavíme. Či ich počúvame, odpovedáme jasne na ich otázky a hľadáme najlepšie riešenia aj v ich záujme.
Mnohí ľudia v Slatinke nám hovorili, že ak by bolo skutočne treba priehradu postaviť a niekto by im to vysvetlil tak, že by argumentom uverili, ustúpili by všeobecnému dobru. Oni však nedostali jasné odpovede. Spočiatku sa ani nemohli pýtať a potom štát menil dôvody, prečo by priehrada mala stáť – raz to bol odber vody pre jadrovú elektráreň, potom ochrana proti povodniam.
Martina Paulíková: Je ekologička, absolventka Fakulty ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene. Stála pri zrode Združenia Slatinka a neformálnej iniciatívy Za živé rieky a čistú vodu. Ako externá expertka spolupracuje s WWF Slovensko (Svetový fond na ochranu životného prostredia). Združenie Slatinka získalo práve cenu za ochranu biodiverzity na Slovensku Atlas 2020, ktorá sa udeľovala tento rok prvý raz. Žije aj s rodinou vo Zvolene.
Do Slatinky si prišla ako študentka Fakulty ekológie Technickej univerzity vo Zvolene v 1993, krátko na to vzniklo Združenie Slatinka. Čo ťa primälo konať? Ľudské osudy či prírodné hodnoty územia?
Fakulta v tom čase vznikla a pedagógovia nás ako nových študentov brali pravidelne do terénu. Tak to bolo i v prípade Slatinky, kde sme sa rozprávali o prírodných hodnotách územia. Tie ma zaujali v prvom momente. Je to krásne údolie, rieka Slatina je presne taká, aká ma stredohorská rieka byť – nádherná, nezregulovaná, s úžasnými zachovalými brehovými porastami, kľukatí sa, vytvára štrkové hlavice. Sú tu zachovalé mokrade a alúvium. V území žije vydra a rastú vzácne orchidee. Až cez spoznávanie prírodných hodnôt sme sa dostali bližšie k ľuďom a keď začalo v roku 1993 nové posudzovanie plánovanej priehrady vplyvov na životné prostredie, vzniklo Združenie Slatinka. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví. Keď sme im hovorili, aby sa nevzdali a nepodpisovali kúpne zmluvy, tak už nevedeli, komu majú veriť.
Zrušenie VD Slatinka by nemalo byť ojedinelým prípadom víťazstva „zelených riešení“ nad betónom v rieke. Mení sa celá vodohospodárska politika Slovenska. V čom zmena spočíva?
Vláda si dala záväzok nielen zrušiť výstavbu Vodných diel Slatinka a Tichý potok, ale aj spracovať novú vodnú politiku zameranú na zadržanie vôd v krajine prírode blízkym spôsobom a vytváranie krajiny, ktorá je schopná odolávať zmene klímy, aj pokiaľ ide o odbery vody a vodný režim.
Som v zvláštnej pozícii, lebo ako vyštudovanú ekologičku a dlhoročnú aktivistku ma prizvali, aby som proces pomáhala koordinovať. Prijala som to aj ako príležitosť pochopiť zmýšľanie „tradičných“ vodohospodárov, pretože ľudsky rozumiem tomu, že ak sú nejaké postupy roky zaužívané, nie je ich ľahké zmeniť zo dňa na deň. No zmena je nevyhnutná, pretože rieky a celá krajina sú veľmi špecifické, môžeme im dlho „robiť zle“ a oni to vydržia, ale potom príde posledný úder a zrazu sa systém začne váľať ako domček z karát.
V prípade rieky je to ešte vážnejší problém, pretože ak vyrúbeme smrekový hospodársky les a nasadíme ho rovnaký a znovu sa v ňom objaví lykožrút, tak ho tretí raz možno necháme rásť prirodzene a nebude len smrekový. Ak zregulujeme rieku, vyrovnáme jej koryto, spevníme brehy a odstrihneme rieku od okolitého prostredia, tak voda v rieke stále bude tiecť, ako v nejakej rúre, negatívne vplyvy sa dlho neprejavia a tak nie je viditeľný tlak na zmenu prístupu.
Zistila som však, že mnohí vodohospodári chápu, že doteraz používané opatrenia nie sú vždy najlepšie. Len sa o iných riešeniach doteraz nediskutovalo.
Zostaňme pri porovnaní les a rieka – aj pre laikov je ľahšie pozrieť sa na holorub a vnímať, prečo je to problém. Pochopiť prečo je problém, keď sme živú rieku, zmenili na kanál, v ktorom však stále tečie voda, je ťažšie. Čo sú najproblematickejšie zásahy do riek?
Za najväčší problém považujem vnímanie vody ako suroviny, ktorá tečie riekou ako „produktovodom“ a postoj, že my ľudia hospodárime s vodou. Toto úzke vnímanie rieky spôsobilo, že sme prestali vnímať jej spojitosť s krajinou. Keď rieku nevtesnáme do vybetónovaného koryta, ale dostáva sa pri väčšej vode voľne do okolia, do riečnej nivy, starých korýt, tak v krajine prirodzene zostáva voda a udržiavajú sa aj jej podzemné zásoby, čo my ľudia nedokážeme robiť tak dobre, ako príroda.
Za posledných niekoľko desiatok rokov sme začali veľmi využívať inundácie riek, teda miesta tesnej blízkosti rieky, kde sa voda pri zvýšených prietok prirodzene vylievala. Možno aj pod dojmom toho, že sa vieme povodniam technicky ubrániť, sme stavali domy stále bližšie k rieke a výsledkom je, že investujeme stále ďalšie peniaze do technických riešení a ochrany. Ale to, že postavíme múr a potom ešte väčší múr, situáciu nerieši. Problém posúvame nižšie po toku, voda „prehučí“ korytom, nezostane v krajine a dôsledkom je sucho. Niekedy nám trvá dlhšie pochopiť, že veci spolu súvisia.
Pri rieke je to podobné ako pri divých zvieratách – zabrali sme priestor, ktorý prirodzene potrebujú a ak z vymedzeného koryta vybočia, vnímame ich ako hrozbu. Rieši nová vodohospodárska politika aj výstavbu v inundáciách, teda „záplavových“ územiach riek?
Pracovná skupina ministerstva životného prostredia v procese tvorby novej vodnej politiky definovala, čo sú akútne problémy, ktoré treba riešiť a patrí medzi ne aj obmedzenie výstavby v inundáciách. Už dnes zákon hovorí, že inundačné územie vyhlasuje okresný úrad na podnet správcu toku, čo je najčastejšie Slovenský vodohospodársky podnik, a v tomto území je zakázané stavať. Ak také územie nie je vyhlásené, zákon hovorí, že ide o územie ohrozené povodňami, podľa mapy povodňového ohrozenia alebo priebehom záplavovej čiary pri najväčšej známej povodni. Problém našej krajiny však je, že zákony sa obchádzajú a vykladajú účelovo.
Martina Paulíková.
Rieka Slatina pramení vo Veporských vrchov a pri Zvolene sa vlieva do Hrona, ktorý sa tiež stal symbolom zápasu za živé rieky. Štát na ňom rozdal profily pre výstavbu skoro 40 malých vodných elektrárni. Z nich 19 už stojí. Budú sa stavať i ďalšie?
Nie všetky sú problematické a nie všetky sú nové, najmä na hornom úseku stoja niektoré už desiatky rokov, ako napr. malá vodná elektráreň (MVE) Lopej. Problematické sú tie, ktoré vznikli či majú vznikať na dolnom a strednom úseku Hrona. Štát a miestne komunity museli dostať symbolickú „ranu do čela“, bolestivú pre rieku, pre krajinu aj pre nás všetkých, aby sa zobudili. Keď vznikali MVE na menších tokoch, verejnosť to nevnímala ako problém. Aktivisti v Banskej Bystrici bojovali proti výstavbe MVE Šálkova, no mesto jej vstavbu nezastavilo. Keď však začali na Hrone pribúdať ďalšie MVE, jedna po druhej, v rieke prestali migrovať ryby, na rieku prestali chodiť vodáci, zanikla požičovňa v Novom Tekove a ďalšie prevádzky naviazané na tento šport, vtedy sa ľudia začali pýtať – znesie Hron toľko malých vodných elektrárni? Je dobré postaviť v Banskej Bystrici kúsok od MVE Šálkova ešte dve ďalšie MVE Vlkanová a Iliaš? Zobudili sme sa, ale neviem, či tá cena stála za to. Na Hrone sme prišli o vzácnej územia.
Aj aktivity občianskych združení Za živé rieky spolu s WWF Slovensko a Via Iuris zabránili výstavbe MVE pri Hronskom Beňadiku a MVE pri Žiari nad Hronom. Rozsudky, ktoré v týchto prípadoch padli, sa považujú za precedensy…
V prípade MVE Hronský Beňadik Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol a Najvyšší súd toto rozhodnutie potvrdil, že pri jej povoľovaní neboli posúdené vplyvy na chránené územie európskeho významu „Stredný tok Hrona“ a na chránené druhy, najmä prúdomilné ryby. V prípade MVE Žiar nad Hronom ide o precedens. Najvyšší súd SR v rozhodnutí o podaní Združenia Slatinka, Rieka – združenie na ochranu vodných tokov a Hereditas jasne napísal, že v tomto prípade je ochrana životného prostredia verejný záujem a tento verejný záujem má na „živom organizme“, akým je Hron, prednosť pred súkromným záujmom, ktorým je potenciálna výroba elektrickej energie z MVE. Tiež upozornil, že úrady nesmú dopady na životné prostredie skúmať len formalisticky.
…. takže ďalšie MVE na Hrone už nebudú?
Som optimistka, pretože odkedy boli pridelené profily pre tieto MVE, boli na Hrone vyhlásené rozsiahle chránené územia – na hornom toku je chránených 80 km toku a chránené je územie na strednom a dolnom toku.
Profily pre výstavbu sú však pridelené a majitelia sa hlásia o svoje právo zhodnotiť to, za čo zaplatili, takže bude zaujímavé sledovať, ako to dopadne. Naposledy sa podarilo zastaviť projekt MVE v Jalnej. V tomto prípade bola veľmi aktívna obec, ktorá zvrátila povolenie až na Najvyššom súde SR. Majiteľ prideleného profilu potom neúspešne zažaloval Ministerstvo životného prostredia SR, ktoré mu síce najskôr pridelilo profil, ale potom mu odmietlo dať súhlas na zásah do mokradí.
Uvidíme aj to, že niektoré MVE ktoré stoja, budú zbúrané?
V prípade MVE na Hrone beží infringement Európskej komisie, ktorý sa týka viacerých MVE na Hrone a ich vplyvu na životné prostredie, ktorý nebol dostatočne preskúmaný. Jednoznačná je správa ombudsmanky z roku 2016, ktorá preskúmavala proces povoľovania a konštatovala, že bol veľa raz neprehľadný, ľudia do neho nemohli vstúpiť, neprebehli posudzovania vplyvov na životné prostredie. Takže sú viacerí adepti na zbúranie, pri ktorých negatívne vplyvy na krajiny vysoko prevyšujú prínos stavby.
Slovensko sa spolu s ďalšími členskými krajinami Európskej únie stanovilo v európskej Stratégii biodiverzity do roku 2030 cieľ oslobodiť vyše 25 tisíc kilometrov riek. Ako bude vyzerať „riečna revolúcia“ na Slovensku?
Cieľom spoločnej politiky krajín Európskej únie je ochrana vôd a na dosiahnutie tohto cieľa i na Slovensko smeruje finančná podpora, vďaka ktorej budujeme vodovody a kanalizácie. Ale mali by sme zlepšovali ekologický stav našich vôd aj tým, že budeme obnovovať mokrade, chrániť a obnovovať staré ramená riek a riečnu nivu, obnovovať pozdĺžnu konektivitu riek. To znamená aj odstraňovať bariéry z riek.
Podľa hnutia Dam Removal Europe bolo z európskych riek odstránených už takmer päť tisíc rôznych prehradení riek a priehrad. WWF Slovensko koncom júna búralo hať na rieke Hučava pod Poľanou. Prečo je to dôležité?
Podobné menšie bariéry, ktoré dávno neplnia účel, už mali byť z našich riek odstránené. Na Slovensku je takýchto hatí a prehradení množstvo, boli vybudované kvôli závlahám, slúžili na odber vody pre fabriky, ktoré nefungujú. Niektoré boli postavené v druhej polovici minulého storočia v rámci tzv. „Akcie Z“ (zet ako zveľaďovať), kedy bol do obcí navezený kameň a prehradenia stavali obyvatelia v rámci dobrovoľných brigád.
Ak vodná stavba neplní účel a jej odstránením by sme zlepšili stav vôd, nevidím dôvod, prečo ju neodstrániť. V iných krajinách sa už odstraňujú väčšie priehrady.
© Miroslav Očadlík
Hať na rieke Hučava v Podpoľaní je minulosťou. Hať, ktorú sme s podporou verejnosti a v spolupráci so Slovenským vodohospodárskym podnikom, š.p. odstránili, bola najväčšou na rieke. Nachádza sa kúsok pod obcou Očová, je nepriechodná pre všetky vodné organizmy a predstavuje prekážku pre prirodzený tok sedimentov a organických látok.
Medzi lídrov patrí Francúzsko, ktoré minulý rok dokončilo odstraňovanie doteraz najväčšej európskej priehrady – 36 m vysokej priehrady Vézin na rieke Sélune. Tento proces podporuje systém, v ktorom sú licencie na prevádzku priehrady prideľované na obdobie životnosti. Ako sme na tom u nás so životnosťou priehrad?
Bezpečnosť vodných stavieb by mal sledovať vlastník, v prípade väčších stavieb robí technicko-bezpečnostný dohľad Vodohospodárska výstavba š.p. Neexistuje však dostatočný finančný mechanizmus, ktorý by slúžil na predlžovanie životnosti týchto stavieb, ani len tých, ktoré skutočne potrebujeme napr. ako zásobárne vody.
Ceny za pitnú vodu sú nastavené sociálne, netvorí sa dostatočný rezervný fond nielen na obnovu vodných stavieb, ale ani na obnovu rúr a čerpacích staníc, takže straty na ceste do domácností a podnikov sú obrovské a predstavujú takmer 40 percent.
Najvyšší kontrolný úrad v roku 2018 kontroloval procesy a vodné stavby na ochranu pred povodňami a konštatoval, že viaceré vodné stavby nie sú v dobrom technickom stave práve v dôsledku zlého nastavenia finančných tokov. Ak máme peniaze na údržbu našich vodných stavieb, ak slúžia účelu a potrebujeme ich, nech stoja. Lenže peniaze nemáme a vodné stavby sú často v zlom stave, zanesené bahnom, takže objem vody, ktorý dokážu zadržať, dávno neplatí, chýbajú im často rybovody, takže sú nepriechodnými bariérami.
Ľudia vnímajú v prvom rade vodné diela ako zariadenie, ktoré chráni pred povodňami a odstránenie vyvoláva obavy.
Odstraňovanie priehrad neznamená, že odstrelíme priehradný múr či príde bager a odstráni hať. Tak ako výstavbe vodného diela aj odstráneniu predchádzajú matematické prepočty a počítačové modelovania či dokonca modelovania v realite v zmenšenej mierke vo vodohospodárskych laboratóriách. Nie všetky stavby sa dajú odstrániť. Postup je však jasný – ak je možnosť odstrániť bariéru, mala by to byť prvá voľba. Ak taká možnosť nie je, treba riešiť, či je možné čiastočné odstránenie a spriechodnenie aspoň časti rieky. Ak ani to nie je možné, riešme priechodnosť bariéry aspoň pre ryby a postavme rybovod, najlepšie obtokový. Rybovody sú však „krabičky poslednej záchrany“, keď nemáme iné východisko. Snažíme sa pri ich výstavbe napodobniť prírodu, ale nikdy to nedokážme tak, ako ona. Vždy poslúžia len niektorým druhom migrujúcich rýb, nikdy neprevedieme všetky ryby a stále na rieke zostáva bariéra, ktorá predstavuje prekážku pre ďalšie vodné organizmy, ale aj prirodzený tok sedimentov a živín.
Aké ďalšie príklady toho, že ideme správnym smerom, ešte v blízkom čase na riekach uvidíme?
Som rada, že sa mierne dopredu posúva situácia okolo ramennej sústavy Dunaja. Pri výstavbe Vodného diela Gabčíkovo malo byť splnených 19 podmienok, ktoré by aspoň v minimálnej miere eliminovali negatívne dopady diela na sústavu starých ramien Dunaja, no v skutočnosti a postavil jediný nápustný objekt pri Dobrohošti. Ten mal zabezpečovať prísun vody do tejto unikátnej oblasti, no ani ten sa nevyužíval v takom rozsahu ako mal a ramenná sústava vysychala. Teraz sa začalo skúšať púšťanie vody do starých ramien v rôznom objeme a čase a cieľ je, aby to bolo naozaj dynamické a dostatočné. Som teda optimistka, no môj optimizmus je stále veľmi krehký.
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko
Rozhovor pôvodne vyšiel v júnovom čísle Nota Bene s témou Rieky (jún/2021), teraz ho prinášame na našom blogu.