So zakladateľom stanice Metodom MACEKOM sme sa porozprávali o tom, ktorým zvieratám pomáhajú najčastejšie, z akých príčin prichádzajú do stanice a koľko sa ich podarí vrátiť späť do prírody. „Vypúšťanie by sme najradšej robili každý deň. Vidieť myšiaka, ako naberá výšku a stráca sa v diaľke, je vždy skvelý pocit,“ hovorí.
© Jakub Krška
Metod Macek. © Jakub Krška
Na mieste, kde je dnes stanica si aj vyrastal – v Zázrivej, v tesnej blízkosti Národného parku Malá Fatra. Priťahovali ťa voľne žijúce zvieratá od detstva?
Vyrastal som v gazdovskej rodine a toto miesto bolo počas môjho detstva gazdovským dvorom, stále sme mali doma nejaké zvieratá. Mňa však priťahovali tie voľne žijúce, obzvlášť vtáky – dravce a vyrastal som s predstavou pracovať s nimi. V 90. rokoch som nastúpil do Štátnej ochrany prírody, a dostal som na starosť aj záchrannú stanicu v Národnom parku Veľká Fatra, čo bola vtedy jednovoliérová stanica.
Postupne si záchrannú stanicu vybudoval doslova „vo vlastnom dvore“…
Keď som pracoval v stanici vo Veľkej Fatre, musel som si niekedy ťažšieho pacienta zobrať na víkend so sebou. Nemohol som ho nechať v práci a v noci mu ísť podať antibiotiká. Prevážanie pacientov hore dole však nebolo praktické, preto sme postupne vybudovali prvú voliéru a nakoniec sme sa rozhodli požiadať okresný úrad o vydanie rozhodnutia o zriadení rehabilitačnej stanice.
Pamätáš si ešte na „prvého pacienta“ v Záchrannej stanici pre zranené živočíchy v Zázrivej?
Začali sme s orlami a prvou bola, myslím, Zoja, ktorá patrí medzi naše kľúčové živočíchy. Našli ju na Martinských Holiach, motala sa popri ceste a nevedela vzlietnuť. Röntgen ukázal, že má v tele osem brokov a viaceré boli na miestach, odkiaľ sa nedali vyoperovať. Zoja u nás zostala päť rokov a za ten čas ako adoptívna matka vychovala sedem mláďat. Keď dostala mláďa, neriešila odkiaľ prišlo, hneď ho začala kŕmiť a starať sa oň ako každá matka. To nám pomohlo vrátiť mláďatá späť do prírody. Ak by som ich kŕmil ja, už o mesiac by si mohli na človeka zvyknúť a divej orlice v prírode by sa mohli báť. Kým prišla Zoja, takejto situácii som sa snažil predchádzať tak, že som mláďaťa umiestnil k atrape orlice a kŕmil som ho koženou hnedou rukavicou so zobákom a podobou orla.
Zoja už nežije, ale vraj máte novú pestúnku Kaťu…
Teraz máme natrvalo v stanici 4 orly a zvažujeme ich rozdeliť na dva páry. Všetky majú hendikep, pre ktorý sa už nemôžu vrátiť do prírody. Záchranná stanica potrebuje mať aj stálych obyvateľov, ktorí sa kvôli zraneniu nemôžu vrátiť do prírody, pretože psychicky pomáhajú každému novému živočíchovi s adaptáciou. Keď k nám príde niekto nový a vidí, že vo voliére je živočích rovnakého druhu, ktorý je pokojný, keď mu dávate potravu, ľahšie si zvykne a pochopí, že nemusí byť v strese a panikáriť.
Kaťa je jedna zo štyroch orlov, ktorých máme a pripravujeme ju aj na pestúnstvo. Už som to skúsil a zdá sa, že toleruje mláďa, neprekáža jej, keď sa pod ňu natlačí. No dnes už pestúnku v stanici tak nutne nepotrebujeme, ako pred zhruba 20 rokmi.
Prečo už pestúnku tak veľmi nepotrebujete?
Na Slovensku boli 90. roky minulého storočia typické vykrádaním hniezd orlov, bola to doslova genocída, v prírode už ani nebolo možné nájsť hniezdo orla s mláďaťom. Bol som na troch akciách zameraných na prichytenie vykrádačov hniezd. Až do poslednej akcie vykrádači čelili len pokute a podmienke, ale 5. mája 2001 sme chytili vykrádača, ktorý vystupoval ako najvýznamnejší český chovateľ orlov a ten po prvý raz dostal exemplárny trest – jeden rok väzby bez podmienky.
Odvtedy sa populácia orla začala stabilizovať. Pomohli tomu viaceré projekty na oživenie populácie – na Slovensku napríklad projekt monitoringu a manažmentu orla skalného a v Čechách projekt návratu orla skalného do prírody, kde bol úplne vyhubený. Všetky orly, ktoré boli vypustené v Čechách prešli našou stanicou a dnes už k nim prichádzajú i jedince z voľnej prírody. Aj na Slovensku sa populácia začala postupne stabilizovať a každé dva-tri roky nájdeme nový pár.
© Jakub Krška
Kŕmenie v záchrannej stanici v Zázrivej. © Jakub Krška
Takže Zoja pomáhala vrátiť orlov do Čiech…
U orlov je prítomný tzv. kainizmus, to znamená, že staršie mláďa nedovolí mladšiemu prežiť, odstaví ho od potravy a rozdiel medzi nimi sa tak každým dňom zväčšuje. Kým jedno chradne, druhé rastie. My sme slabších jedincov zachraňovali z hniezd a Zoja im robila adoptívnu pestúnku od roku 2001, keď k nám prišla.
Ako sa k vám dostala Kaťa a spomínané štyri orly, ktoré sú v stanici natrvalo?
Kaťa a ďalšie tri orly sa poranili na elektrickom vedení. Poslednú Zunu našli ľudia po súboji dvoch orlíc, ktorý priamo sledovali. Bola už stará a nemohla mať mláďatá. Orly síce tvoria trvalé páry, ale rokmi práce sme zistili, že ak má niektorý z partnerov tento hendikep, je vyradený. V prírode nie je dôležité žiť spolu 50 rokov, ale mať každý rok mláďa.
Začali ste s orlami, no dnes už zachraňujete všetky druhy zvierat. Ktoré najčastejšie?
Keď sa roznieslo, že vznikla stanica, hneď k nám začali prichádzať najrôznejšie vtáky, ale aj ježkovia či veveričky a my sme rozšírili povolenie na starostlivosť o všetky druhy zvierat. Najčastejšie sú u nás vtáky, a to predovšetkým sokoly myšiare a myšiaky, zo sov sú to myšiarky ušaté a sovy lesné, potom, samozrejme, orly skalné, na ktoré sa špecializujeme, ale aj bociany či labute. Nasledujú cicavce, z nich najmä ježkovia, plchy či veveričky, potom obojživelníky a plazy. Mali sme tu už viac ako 14 vydier, jednu rysicu, dvoch vlkov a deväť medveďov.
Všetky medvede v stanici boli mláďatá, do prírody sa podarilo, myslím, vrátiť len Mateja, ktorý bol nájdený v roku 2019 v Malej Fatre. Dôvodom bolo, že bol zo všetkých najstarší?
Áno, Matej bol najstarší a na rozdiel od ostatných mláďat už nepotreboval kŕmiť mliekom z fľašky. Jedol sám a nebolo ho potrebné ani „pelašiť“, čo potrebujú všetky mláďatá cicavcov. Od začiatku sme počítali, že pôjde späť do prírody, minimalizovali sme kontakt s ním a po troch mesiacoch bol vypustený do Národného parku Malá Fatra. Potreboval u nás zosilnieť, trochu podrásť a pripraviť sa na osamostatnenie. Mateja našli samého v lese, pravdepodobne od neho odohnali mamu, niečo ju vystrašilo a keď medvedica uteká, nepočíta, koľko mláďat za ňou beží. Po vypustení ho niekoľko ráz zachytili fotopasce, takže vieme, že sa mu v prírode darí.
Ďalšie mláďaťa prišli veľmi malé a keď príde mláďa, ku ktorému v noci každé dve hodiny vstávate s fľašou mlieka, samozrejme, že sa naviaže na človeka. Poslední medvedí súrodenci u nás boli Filipa a Máša, ktorých našli ľudia zo správy NP Malá Fatra v marci minulého roku v opustenom brlohu. Máša bola v vnútri a Filipa našli skotúľaného pod brlohom. Matka si vybrala nešťastné miesto pre brloh, v jeho blízkosti prebiehala lesná ťažba, hučali píly a padali storočné jedle. Nevydržala stres a utiekla. Máša a Filip boli maličkí a bolo jasné, že pôjdu do ZOO, takže sme sa, naopak, snažili, aby si na ľudí zvykli a nemali z nich strach a stres. Domov našli v ZOO Košice, kde je moderný a najväčší prírodný medvedí výbeh v Čechách a na Slovensku, so stromami, po ktorých lozia, s potokom, oplotený len elektrických oplotkom. Žiadny betónový koterec.
© Jakub Krška
Medvedie mláďatá Kvetka a Albert v záchrannej stanici. © Jakub Krška
Aj rysica Lea je späť v Malej Fatre, máte správy ako sa jej darí?
Lea k nám prišla tiež ako mláďa, no od začiatku sa bránila kontaktu, dávala jasne najavo, že je z divej prírody a my sa k nej nemáme približovať. Bolo veľmi náročné ju ošetrovať. Našťastie, prvá prehliadka potvrdila, že nie je zranená či chorá, a tak ďalšie ošetrenia neboli potrebné.
Našli ju krátko pred zimou, volali nám, že „pri sliepkach v kurníku je nejaké väčšie mača“. Ak by sa k nám nedostala, sama by zimu neprežila. Vypúšťali sme ju hneď na nasledujúcu jar a je 10. telemetrovaným rysom na Slovensku. Nie som zástancom telemetrických obojkov, ale v prípade Ley som rád. Nikdy sama nelovila, nikdy nevidela prírodu, iné divé zvieratá, takže sa ozývali pochybovačné hlasy, že pôjde za potravou do dediny. No dnes vďaka telemetrickému obojku vieme, že v divočine prežila už druhú zimu a sama loví.
Ako vyberáte miesto, kde zvieratá vypustíte? Na čo treba dávať pozor?
Záleží od druhu, niektoré vtáky, najmä dravce vypúšťame na mieste, odkiaľ pochádzajú, lebo sú teritoriálne zvieratá. Určite by sme nevypustili orla v centre teritória iného páru. Tieto teritória sú pre páry posvätné, zapadajú do seba ako puzzle a susedia presne poznajú hranice. Ak by som vypustil orla v teritóriu iného páru, vytlačili by ho. Pri iných druhoch vtákov ako sýkorka, lastovička, pinka, čajky a podobne na mieste nezáleží, mnohé z nich sú sťahované vtáky a dostali sa do záchrannej stanice počas migrácie, najmä kvôli zraneniam prípadne vyčerpaniu. Takže po vyliečení a vypustení si svoj domov nájdu samy.
V prípade poľovných zvierat máme povinnosť vypustiť ich v revíri toho poľovného združenia, v ktorom boli nájdené. A Mateja či Leu sme vypúšťali v rámci teritória, kde boli nájdení, takže u nich „doma“. Ak by sa i Matej stretol so svojou matkou, spoznala by, že je to jej mláďa.
Keď chodíš po okolí Zázrivej, asi si na mnohých miestach povieš – tu sme vypustili vydru, tu bociana, tu rysicu, však?
Viac ako polovicu živočíchov vypúšťame do prírody. Takže máme veľa takých miest. Keď zahliadnem niekde v okolí, napríklad vydru, napadne mi, či je od nás zo stanice.
O ktorých živočíchoch okrem Ley s telemetrickým obojkom a Mateja, ktorého zachytili fotopasce, máte ešte presné informácie vďaka technickému zariadeniu?
Iné živočíchy okrem Ley nemonitorujeme. Iba orlom, ktoré sme vypúšťali v Čechách, sme dávali na nohu vysielačku, aby sme vedeli či a kde zahniezdili. Niektoré vydržali vysielať aj desať rokov, takže sme vedeli, že sú v poriadku.
© Jakub Krška
Rysica Lea je už späť vo voľnej prírode Národného parku Malá Fatra. © Jakub Krška
Ako dostávajú zvieratá u vás v stanici mená?
Nie každý živočích u nás má meno. Ak je tu len veľmi krátko, nepomenujme ho. Meno väčšinou vyberáme podľa toho, aké je v kalendári v deň, keď k nám živočích príde. Niekedy je však hľadanie mena veľká zábava, najmä keď deti vyberajú meno z filmu či z rozprávky, trebárs malej lasičke dali meno Diego podľa leva šabľozubého z Doby ľadovej.
V niektorých staniciach v zahraničí funguje systém, v ktorom každý jedinec dostane číslo. Ak zvieratá majú meno, údajne si k ním ľudia vytvárajú silnejšiu väzbu. U nás zvieratám nedávame čísla.
Ako to máte v stanici podelené?
Moja partnerka Aďa sa stará o cicavce – kŕmi ich, v noci k ním vstáva s fľašou mlieka, mojká ich, keď to potrebujú. Starala sa aj o medvieďatá, aj o vlčicu Daisy. Dcéru to ťahá skôr umeleckým smerom a syn skončil štúdium na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, takže stanica bude mať teraz vlastného veterinára.
Začala jar, je to najrušnejšie obdobie v záchrannej stanici?
Obsadenie stanice kopíruje dianie v prírode, takže stanice budú onedlho plné mláďat, ktoré potrebujú aj nepotrebujú pomôcť. Ľudia sú chronickí zberači mláďat. V mestskom parku vidia medzi kríkmi malého drozda a majú potrebu ho zachrániť, no neuvedomia si, že v parku má súrodencov a rodičov. V meste vylietava z hniezd veľa vtákov, ale aj pri nich väčšinou stačí len ich vyložiť na vyvýšené miesto.
Podobné je to pri malých zajačikoch či srnčekoch nájdených v lese. Ak nájdete v lese mláďa srnky, nemusí byť opustené, matka si ho len odložila do kríkov, pretože s bezpečnostných dôvodov s ním cez deň nevychádza von. Zacíti ho však pes, šteká na majiteľov, tí mláďa nájdu a rozhodnú sa ho zachrániť. Skôr než mláďa odnesiem z lesa, e lepšie do stanice najskôr zavolať a poradiť sa. (Zoznam záchranných staníc v SR).
Spomínal si i elektrické vedenia a nárazy vtákov do sklenených budov. To sú zranenia, ktorým by ľudia dokázali zabrániť, keby sme využívali všetky známe a dostupné preventívne opatrenia – zábrany na elektrických stĺpoch, menej skla na budovách, alebo aspoň sklo s nálepkami, existujú už i UV nálepky, ktoré vtáky vnímajú, ale ľuďom nemusia pokaziť dojem z budovy. Ako to, že prevencia zlyháva?
Zranenie na elektrickom vedení je jedna z najčastejších príčin, prečo k nám prichádzajú zranené vtáky, najmä väčšie druhy. Na Slovensku máme 300-tisíc stĺpov a hoci sa ekologizujú a pribúdajú na nich zábrany, aby nezraňovali a nezabíjali zvieratá, stále nie sú chránené všetky. Ale proces výmeny prebieha postupne a nové stĺpy už chránené sú. Počet takto zranených orlov aj preto bude klesať, no riziko ani tokouto ochranou neodstránime stopercentne. A stále k nám prichádzajú vtáky, ktoré sa zrania pri náraze do stĺpov či drôtov. Ak by sme chceli problém úplne odstrániť, museli by sme elektrické drôty zakopať do zeme. Predstavte si, aký by sme mali zrazu pohľad na krajinu…
A ochrana pred nárazom do skla?
Áno, v druhom rade k nám stále častejšie prinášajú vtáky, ktoré sa zranili pri náraze do sklenených plôch. Ide hlavne o spevavce a menšie vtáky v okolí miest. Sklo je dnes súčasťou modernej architektúry, no sklá na budovách sú pre vtáky zrkadlá. Ak vták letí, vidí v skle odraz stromu či oblohy a „vpáli“ do neho v plnej sile. Zatiaľ nemáme legislatívnu povinnosť, ktorá by zaväzovala staviteľov k riešeniam, no už dnes štátna ochrana prírody tento aspekt pri posudzovaní stavby pripomienkuje a upozorňuje naň. V tomto prípade pomôže i osobná snaha, aj každá domácnosť môže na svoje okno nalepiť nálepky, ktoré dnes už ani nepokazia výhľad z domu Možno ste zachytili, že v Trnave minulý rok takúto aktivitu oblepovania sklenených zastávok v meste spustila miestna aktivistka.
A doprava? Vo WWF Slovensko v rámci projektov ako Connectgreen či Savegreen mapujeme spoločne so Štátnou ochranou prírody SR a s ďalšími partnermi migračné trasy zvierat v chránených územiach a navrhujeme opatrenia pre ich efektívnejšiu ochranu. Práve okolie Malej Fatry patrí medzi kritické územia. Je obkolesená cestami, železnicou, pribúda diaľnica. Ročne tu na cestách hynie množstvo živočíchov od najmenších až po medvede, vlky či rysy.
Doprava je tretí najčastejší dôvod prečo sa k nám dostanú živočíchy z voľnej prírody. Bolo by ich iste viac, keby táto hrozba nebola pre ne väčšinou fatálna. Premávka na cestách sa zahusťuje do takej miery, že zvieratá už nemajú šancu prejsť cez cestu. A potom je tu aspekt rušenia zvierat v ich prirodzenom prostredí – fotografickými a filmárskymi aktivitami, športovými, ale aj hospodárskymi činnosťami, a to môže viesť až k opusteniu znášky či mláďat.
Cieľom kampane Šanca pre zranené zvieratá, ktorú sme spoločne spustili na www.startlab.sk/zranenezvierata je získať financie na rozšírenie Záchrannej stanice pre zranené živočíchy v Zázrivej. Čo presne plánujete rozširovať?
V stanici je stále čo robiť a máme veľa plánov, no aktuálne rozširujeme stanicu o časť lesíka, ktorý poskytne vhodný priestor najmä väčším druhom živočíchov v čase rehabilitácie. Novú časť stanice potrebujeme oplotiť a vybudovať prístrešok. A pustili sme sa do zariaďovania ekocentra, kde máme v pláne umiestniť vzdelávacie prvky pre deti a ďalších návštevníkov. Každý rok k nám príde zhruba dvetisíc návštevníkov, rodiny s deťmi ale aj školské triedy. Teším sa z toho, pretože deti sú budúcnosť tohto sveta. Preberú to tu po nás a ak budú mať dosť informácií o tom, čo spôsobujeme zvieratám, budú to môcť zmeniť.
© Jakub Krška
Záchrannú stanicu v zázrivej navštívi ročne viac ako dvetisíc návštevníkov, a to najmä deti. © Jakub Krška
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko