Ako žije vlk na Slovensku a či si zaslúži ochranu, o tom sme sa rozprávali s Jergušom TESÁKOM, ktorý sa vo WWF Slovensko venuje projektom na ochranu veľkých šeliem.
© Archív J. T.
Jerguš Tesák. © Archív J. T.
Sme na začiatku zimy. Ako žije vlčia svorka v zime?
Správanie svorky sa počas roka mení, v lete, keď sú lepšie podmienky na lov, sa svorka trochu rozíde, matka má mláďaťa a zdržiava sa v blízkosti brloha, takže loviť chodia zvyšní členovia svorky a potravu prinášajú k brlohu. Ak rodičia odchádzajú, mláďatá väčšinou zostávajú pod dohľadom pestúna, čo môže byť vĺča z minulého roka. Mláďatá majú svoje bezpečné miesta s „detskými ihriskami“, kde sa hrajú. V zime je už svorka mobilnejšia, keďže vĺčatá sú odrastené. Svorka sa opäť združuje a jej členovia si pomáhajú pri brodení v snehu aj pri love.
Vlk bol v minulosti rozšírený na celom území Slovenska. Obýval celú severnú pologuľu, vrátane Mexika či Arabského polostrova. Nijaký pozemný cicavec nemal také rozšírenie. V predkresťanskom období dokonca ľudia verili, že má moc ochrániť ich pred démonmi. Prečo sa pohľad človeka na vlka zmenil?
Zmenilo sa využívanie krajiny. V 14. storočí začala valašská kolonizácia a nároky človeka na krajinu sa niekoľkonásobne zvýšili. A ďalej rástli s tým, ako postupne rástla ľudská populácia, rozvíjalo sa poľnohospodárstvo rozrastali sa mestá. A tak sa vlk, ktorý žil kedysi v ďalekých neprístupných lesoch, dostával častejšie do kontaktu s človekom a najmä s hospodárskymi zvieratami. Začal byť tŕňom v oku ľudí a rástla snaha eliminovať ho. V časoch šľachty bol vlk konkurenciou poľovníkom. Keď chceli páni loviť jeleňa, vlk im prekážal, bol škodca, ktorého bolo treba zabiť. Prirovnať to môžeme až k pogromom.
Vlka ľudia lovili do sietí, pascí či kopali jamy. A v nedávnej minulosti, v dobe chemizácie, ich dokonca trávili strychnínom. Hubili sa i šteňatá, nikto akosi nevnímal, že je vlk súčasť prírody. Vlk v Európe si prežil ťažké obdobie a udržal sa len v najmenej prístupných pohoriach východnej a severnej Európy, vrátane slovenskej časti Karpát.
Hovoríme o tom, ako človek hubil vlka. No paradoxne, v predstavách to máme zapísané naopak. Rozprávky, keď vlk zožerie čiapočku alebo zabíja v Perinbabe zďaleka neodrážajú realitu. Ľuďom sa vlk vyhýba. Tebe sa už podarilo vlka stretnúť?
Podarilo sa mi stretnúť vlka niekoľkokrát a je to jedinečný zážitok. Najkrajšie bolo, keď sa mi podarilo pozorovať 16 člennú svorku v poľských Karpatoch. Chodím aktívne do hôr skoro 17 rokov, v teréne trávim 100 až 150 dní do roka a za ten čas som videl vlka asi šesťkrát. Vlk je plachá šelma, človeku sa vyhýba. Je dosť inteligentný na to, aby vedel vyhodnotil situáciu a stretnutiu s človekom predísť. Iné je to, samozrejme, v čase, keď sa vlky rozhodnú zaútočiť na stádo oviec. Vtedy počítajú s tým, že pri ovciach bude i človek, ale situácia ich prinúti podstúpiť takéto riziko.
© Jerguš Tesák
V minulom storočí sa vlk udržal len v najmenej prístupných pohoriach východnej a severnej Európy. © Jerguš Tesák, WWF Slovensko
Práve konflikt s hospodárskymi zvieratami je jednou z príčin zlého “pohľadu” na vlka. Čo môže pomôcť predchádzať takýmto problémom?
Príklady dobrej praxe sú najmä tri – v prvom rade strážne psy vychovávané pri ovciach tak, aby si mysleli, že sú ovca. Ich „svorkou“ sa tak stane ovčie stádo, nie človek. Na Slovensku máme 10-12 dobrých príkladov salašov, kde to funguje a WWF Slovensko chce pomôcť tomu, aby sa táto osvedčená tradícia rozšírila na ďalšie salaše.
Druhý príklad sú elektrické ohradníky, ktoré musia byť osadené tak, aby nielen bránili ovciam či kravám v úteku z ohrady, ale najmä bránili vniknutiu šeliem. Také ohradníky musia spĺňať viacero podmienok, spomeniem možno jednu – elektrický ohradník by mal byť vysoký 120 -130 cm, aby ho vlk nepreskočil a spodné lanko by malo byť vo výške 25 cm, aby ho ani nepodliezol. A medzi nimi by mali byť ďalšie dve lanká. Viac drôtov však znamená pre farmárov vyššiu investíciu. V krajinách, ktoré chcú chrániť šelmy i farmárov, preto túto formu prevencie finančne dotuje štát.
A tretia vec sú ľudské zdroje. Potrebujeme pastierov, ktorí sú spoľahliví a majú k tejto práci vzťah. To je väčší problém, pretože o pastierstvo u nás nie je veľký záujem. Bolo by dobré podporiť vzdelávanie v týchto profesiách na stredných odborných školách, alebo i v tejto oblasti hľadať pomoc z iných krajín, ako Rumunsko či Ukrajina, kde takíto pastieri stále sú.
Teraz sme v súvislosti s vlkom v kontroverznom období. Do roku 1995 sa mohol vlk loviť u nás neobmedzene, potom nasledovalo krátke obdobie celoročnej ochrany. To ukončila vyhláška povoľujúca lov vlka v neobmedzenom množstve. Od roku 2009 pribudli kvóty na množstvo ulovených vlkov a stanovila sa doba lovu. Prečo sa zlomila celoročná ochrana vlka, čo rozhodlo?
Celoročná ochrana prišla potom, ako sa zakázali pasce a trávenie vlkov chemikáliami, čo veľmi zredukovalo populáciu. A keď sa populácia zotavila, opäť sa presadil lov. Kým sme neboli členmi Európskej únie (EÚ), vlk nebol pre nás druh európskeho významu, bol poľovnou zverou a všetky pravidlá o odstrele si určovali poľovníci. Po vstupe do EÚ sme prijali európsku Smernicu o biotopoch a na vlka sa začalo pozerať ako na druh európskeho významu. Museli sme vyhlásiť územia, kde má byť chránený, no vyrokovali sme výnimku pre lov s argumentom, že máme populáciu v priaznivom stave.
Doba lovu vlk bola spočiatku dlhá, prehľad o početnosti vlka bol slabý a málo sa vedelo, koľko svoriek lov zasiahol. Jedným z posledných podnetov na zmenu bolo, keď poľovníci zastrelili aj päť vlkov na jednej poľovačke a mohli tak za jeden deň zlikvidovať celú vlčiu svorku. Taký intenzívny lov druhu európskeho významu už nebol udržateľný, tak sa ochranárske združenia obrátili sa so sťažnosťou na Európsku komisiu a tá prinútila Slovensko zmeniť manažment vlka. Dnes teda máme určené obdobie lovu a kvótu na počet ulovených vlkov. Zaviedli sa tiež pravidlá, že sa nesmie strieľať vodiaci rodičovský pár, vlk sa nesmie strieľať na spoločných poľovačkách a v územiach dôležitých pre migráciu do susedných krajín.
Jerguš Tesák sa narodil v Brezne a vyrastal na Horehroní. Po skončení Technickej univerzity vo Zvolene pôsobil ako zoológ na Správe Národného parku Muránska planina, kde sa venoval predovšetkým mapovaniu veľkých šeliem a hlucháních biotopov. Vo WWF Slovensko pôsobí od jesene 2018, venuje sa najmä projektom zameraným na ochranu a manažment veľkých šeliem (vlk, rys, medveď) a predchádzanie konfliktov medzi šelmami a človekom, resp. hospodárskymi zvieratami.
Hovoríš, že prehľad o početnosti bol slabý. To, koľko máme vlkov je však stále u nás predmetom sporu.
To je pravda, poľovníci hovoria, že je nás viac ako 2500 vlkov, no zo štúdii na základe vedeckých dát vieme, že tieto čísla sú podstatne nižšie. Reálnejší odhad je, že na Slovensku máme asi 400 až 600 vlkov, hovorí sa o asi 100 svorkách. To sú expertné odhady na základe extrapolácie, teda výskum v menšej oblasti výskytu vlka.
Tento aj uplynulý rok sa 31 ochranárskych organizácií obrátilo listom na ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva a žiadalo zastaviť lov vlka. Výzvu podporilo aj viac ako 50-tisíc občanov. Komisia na ministerstve pôdohospodárstva však povolila lov 50 vlkov v tejto sezóne. Proti bolo ministerstvo životného prostredia, Štátna ochrana prírody SR aj Lesy SR. Minister pôdohospodárstva argumentuje tým, že vlk sa podieľa na úpadku ovčiarstva. Minister životného prostredia na rozhodnutie reagoval tým, že pripraví zmenu vyhlášky a vlk bude zaradený do zoznamu celoročne chránených živočíchov. Lesoochranárske zoskupenie VLK sa už obrátilo na Európsku komisiu. Prečo máme vlka chrániť?
Vlk je súčasťou prírody. Ak ju máme chrániť, tak ju chráňme so všetkým, čo do nej patrí. Vlk sa stará o zdravie a kondíciu zvery, tým že vystopuje a loví choré a slabé jedince. Je teda sanitár a ozdravovateľ populácie jeleňa, srny či diviaka.
Vlk má tiež nepriamy vplyv na vzhľad krajiny. Keby tu vlky neboli, porušila by sa populačná dynamika. Vysoká zver by sa začala množiť tak, že by nadmerných ohryzom mladých stromov ohrozila prirodzenú obnovu lesa. Vlk znižuje populáciu jeleňov a bráni im zdržiavať sa dlho na jednom mieste, tak nepriamo pôsobí na regeneráciu lesa.
Nevidím dôvod, prečo by mal vlk u nás loviť, keď máme rekordné stavy jelenej či diviačej zvery. Jelenia, srnčia a danielia zver spôsobujú škody v poľnohospodárstve a lesníctve a k tomu nám ešte hrozí šírenie afrického moru ošípaných. Raticová zver spôsobuje ročne škody v miliónoch eur na lesných porastoch a v prípade škôd na poľnohospodárskych porastoch je to ročne takmer 20 miliónov eur.
Ale loví sa.
Myslím, že dôvodom, prečo u nás pretrváva snaha loviť vlka, je stále lovecká trofejová prestíž. Na druhej strane je samozrejme veľmi dôležité, aby štát podporil lepšiu ochranu hospodárskych zvierat, hlavne oviec, ktoré sú veľmi zraniteľné. Namiesto sporov by sme sa preto mali sústrediť na reálnu pomoc farmárom.
A pozornosť by sme mali venovať i pytliactvu, podľa indícií priamo z poľovníckeho prostredia sa desiatky vlkov ulovia stále mimo povolenej kvóty načierno počas celého roka.
Ako lov vlka ovplyvňuje vlčiu svorku?
Existuje viacero štúdií na túto tému, ale všeobecne platí, že pre svorku je dôležité jej zloženie. Základ svorky tvorí alfa pár, teda rodičovský pár, potom ich deti, mladšie i staršie a potom prípadne nejakí privandrovalci. Každý má svoju úlohu – ten, čo má najlepšiu kondíciu štve zver, ten, ktorý je najsilnejší ju zadrží a pod. A pri odstrele sa stáva, že nevieme vyhodnotiť úlohu vlka v svorke a často zastrelíme matku či otca. Vtedy svorka stráca vodcu a môže vzniknúť chaos – v období párenia môže dôjsť aj k páreniu súrodencov, alebo sa môže svorka rozpadnúť.
Tiež sa môže stať, že je svorka malá – len rodičovský pár a tohoročné mláďatá a pri love zastrelia jedného z rodičov. Kto bude v takej svorke loviť? Mladé vĺčatá to ešte nevedia. Vtedy sa môže stať, že si pamätajú nejaký salaš, kde ich možno učili rodičia loviť či ho videli na pochôdzkach a idú tam a útočia na ovce. Scenárov je veľa.
Odstrel vlka má však pravidlá, nie? Alfa samci by sa nemali loviť?
Nemali by sa, ale predstavme si poľovníka, ktorý sedí na posede a uvidí vlka. Koľkí budú čakať, aby zistili ako sa správa tento vlk voči ostatným členom svorky? Úloha vlka v svorke sa nedá vyhodnotiť na prvý pohľad, nie je to ako pri jeleňoch, ktorých môžeme zhodnotiť podľa parožia. A príležitosť zastreliť vlka sa už nemusí zopakovať. Preto má význam chrániť väčšie územia, kde vlk môže žiť svoj slobodný prirodzený život a kde ochránime celé vlčie svorky.
Dnes vlkov takto chránime – nemôžu sa loviť v oblastiach pozdĺž štátnych hraníc a v územiach európskeho významu NATURA 2000 vyhlásených pre ich ochranu. To nestačí?
Územia vyhlasované na ochranu vlka vo veľkej časti nespĺňajú jeho priestorové nároky. Bolo by treba tieto chránené územia, čo sú prevažne naše národné parky, aspoň poprepájať zónami, ktoré vlkovi zabezpečia ochranu pri migrácií z jedného územia do druhého.
Dnes totiž vlkov chránime pri brložiskách, no na loviskách, teda na lúkach a pasienkoch, ktorými prebiehajú, sú nechránené. Akoby sme ich nechali na pokoji v obývačke, ale v kuchyni sme ich strieľali.
Vlk Slavc a jeho Guliette. V prípade Slavca ide o najdlhšiu zaznamenanú migráciu vlka – prešiel cez 2000 km zo Slovínska do Talianska, kde si našiel partnerku založili vlčiu svorku. ©P. Parricelli – M. Samaritani, Archive Parco Naturale Regionale della Lessinia
Takže keď chce vlk migrovať z Vysokých do Nízkych Tatier, môže ho to stáť život?
Presne tak, alebo ak chce prejsť z Muránskej planiny do Nízkych Tatier. Prejde cestu a je mimo národného parku. Tam sú otvorené lúky, kde ho už možno loviť, čo sa aj deje.
Na aké vzdialenosti vlk migruje?
Vlk potrebuje veľmi veľa priestoru na pohyb, ale aj na pokoj. Potrebuje teritórium aspoň 250-300 km2 v ktorom by malo byť všetko – lúky, lesy, rieky, potoky, loviská, odľahlé pokojné miesta. Ak toto všetko nemá, nevie v území dlhodobo fungovať a môže sa tam vyskytnúť len náhodne či tade prechádzať.
Aká najdlhšia migrácia vlka bola doteraz zanamenaná?
Najväčší zaznamenaný presun vlka je z oblasti Slovinska a Talianska, kedy vlk prešiel podľa údajov z telemetrického obojka viac ako 2000 km za tri mesiace. Prešiel cez Alpy vo výške 3400 m. n. m., preplával rieku Drávu širokú 280 m a prekonal viaceré cesty a diaľnice, pričom využil zelené mosty a zelenú infraštruktúru. Vlk Slav sa napokon usadil v Taliansku, kde si našiel vlčicu, ktorá dostala meno Guliette. Vo východných Alpách táto dvojica založil pred pár rokmi prvú vlčiu svorku.
Andrea Settey Hajdúchová,
WWF Slovensko