Národný park Muránska planina taký návrh zonácie s 50 % územia bez zásahov človeka predstavil verejnosti. A tá sa rozdelila na podporovateľov a odporcov. Tí prví upozorňujú na to, že Muránska planina je mimoriadne bohatá na rozmanitosť druhov živočíchov a rastlín a v zonácii vidia príležitosť aj pre rozvoj regiónu. Tí druhí spustili proti zonácii petíciu a žiadajú zmenu národného parku na prírodný, ktorý je podľa zákona o ochrane prírody menší a s nižším stupňom ochrany.
WWF Slovensko podporuje zonáciu NP Muránska planina a odmieta úvahy, aby sa park zmenil na prírodný. Pozreli sme sa preto bližšie na argumenty v petícii.
Je dôvod na bezzásahovú zónu na polovici parku?
„Väčšina lesov (na Muránskej planine) bola vypestovaná človekom, a teraz ich chceme zaradiť do bezzásahovej zóny. Ak lesníci dopestovali krásne lesy raz, dokážu to znova. Alebo niekto verí tomu, že uschnuté smrečiny dokážu zadržiavať vodu v lese či ukladať uhlík v dreve?“ argumentujú iniciátori petície proti zonácii.
Najvzácnejšie lesy sú najmä výsledkom nerušenej „práce prírody“, hovorí Milan Janák z WWF Slovensko. “V prírodných lesoch rastú stromy rôznych druhov a rôzneho veku, ktoré sú oveľa stabilnejšie a lepšie odolávajú prírodným kalamitám i zmene klímy,“ vysvetľuje. A dodáva, že rozpad lesa je prirodzenou súčasťou jeho vývoja. „V prírodných lesoch, ktoré nevypestoval človek, sa to však málokedy deje v takom rozsahu a na takej ploche, ako teraz v smrečinách na Slovensku a v krajinách strednej Európy. Je to výsledok lesného hospodárenia, ktoré v horských oblastiach nahradilo prírodné zmiešané lesy smrekovými monokultúrami.”
Aj riaditeľ NP Muránska planina Milan Boroš hovorí, že uschnuté smrečiny sú výsledkom práce človeka, ktorý „sadil smreky tam, kde kedysi rástli najmä jedľovo-bukové lesy s prímesou javora, pre ktoré lykožrút nie je hrozbou.Smreky by sme na Muráni našli len v hrebeňových polohách.“ A dodáva, že predkovia hospodárili citlivejšie – drevo vyťahovali koňmi, nie ťažkými strojmi a lanovkami, ktoré v národnom parku nemajú čo hľadať. V boji s lykožrútom v lese zostávajú holiny, ktoré sú zodpovedné za stratu vody v krajine.
Národný park Muránska planina. © Správa NP Muránska planina
Národný park nie je len les
Zonácia delí park na zóny – spor je najmä o A zónu s bezzásahovým režimom. Jadrom A zóny sa v národnom parku majú stať terajšie rezervácie s najvyšším stupňom ochrany a priľahlé lesy, či už preto, lebo sú to práve lesy najmenej zmenené ľudskou činnosťou, alebo z dôvodu celistvosti zóny. Bezzásahový režim znamená, že do vývoja lesov nemá zasahovať človek, riadiť ho bude len príroda. Skúsenosti potvrdzujú, že lesy by tak boli bohatšie aj na život v nich.
„Keď Šumavu v roku 2007 zasiahol orkán Kyrill spustila sa diskusia, ako obnovovať plochy po kalamite. Minister životného prostredia presadil rozšírenie bezzásahového územia v našom parku na 24 percent územia. Odvtedy vykonávame monitoring obnovy a vidíme, že príroda les obnovuje až nečakane dobre. Na niektorých plochách sme zaznamenali viac ako 80-tisíc stromčekov prirodzenej obnovy na hektári, v priemere to však bolo 6 323 stromov na hektár,“ hovorí riaditeľ Národného parku Šumava Pavel Hubený. A Šumava je jediné územie, kde sa v Európe darí hlucháňovi. Ten u nás vymiera. A v rozpadajúcom sa dreve, ktoré v lese bez zásahov zostáva, zaznamenali návrat dávno zmiznutých bezstavovcov.
Aj Marcel Uhrin, bývalý riaditeľ NP Muránska planina hovorí, že argument o lesoch neobstojí a vysvetľuje, že národný park nie je len les: „Lesov, do ktorých v histórii nezasiahol človek, máme na Slovensku málo, ale lesy nie sú jediný dôvod, prečo si Muránska planina zaslúži byť národným parkom. Zákon hovorí, že národný park je územie s „ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou“ a tiež územie s „jedinečnými krajinnými a prírodnými štruktúrami a najvýznamnejšie prírodne dedičstvo.“ A Muránska planina je okrem iného určite aj jedinečným prírodným dedičstvom. Patrí k najvýznamnejším územiam Slovenska s vysokým počtom druhov rastlín a živočíchov, vrátane endemitov, ktoré nenájdeme inde na svete.“
© Jerguš Tesák
Vyťažená plocha v Národnom parku Muránska planina, v území európskeho významu a Chránenom vtáčom území Stolica
© Jerguš Tesák/WWF
Zrušíme národný park?
Na území Muránskej planiny rastie takmer 1500 druhov rastlín, medzi nimi lykovec muránsky – endemit a treťohorný relikt, ktorý tu prežil milióny rokov. Z pohľadu živočíchov tu žije viac ako 2 700 druhov bezstavovcov – chrobáky, motýle, pavúky či mäkkýše, stovky druhov vtákov, rýb i obojživelníkov a všetky druhy našich veľkých šeliem – vlk, medveď i rys. A žije tu hlucháň, ktorému u nás hrozí vyhynutie a ochrana prirodzených lesov a vylúčenie zásahov v A zóne by jeho prežitiu v území pomohla.
Ak odporcovia argumentujú chudobou regiónu, tak zrušenie národného parku znamená zrušiť práve to, čo do regiónu ťahá turistov a peniaze. „Národný park je značka. Ak cestujete do zahraničia a premýšľate, kam pôjdete na výlet, ako prvé hľadáte, či v blízkosti nie je národný park,“ hovorí Uhrin. Prírodné parky u nás nepoznáme. Tradíciu majú v západnej Európe a vyhlasujú sa predovšetkým na regionálnej úrovni, ak región pokladá územie za vzácne a atraktívne, napríklad pre rekreáciu.
O tomto návrhu sme nerokovali!
Dôležitým argumentom odporcov je, že pôvodne návrh počítal s A zónou na 18 % rozlohy parku. O takomto návrhu rokovala správa parku s lesníkmi a samosprávami, no na verejné pripomienkovanie predložil rezort životného prostredia návrh A zóny na 50 %.
Riaditeľ M. Boroš vysvetľuje, že reagovali na novelu zákona o ochrane prírody, ktorá platí od 1.1.2020. „Novelou sa stal pôvodný návrh zonácie neaktuálny.“ Rovnako argumentuje i ministerstvo životného prostredia. Novela totiž hovorí, že „zóna A sa spravidla ustanoví najmenej na polovici územia parku“. Podľa Boroša by to nemusel byť problém, pretože väčšina územia parku a 93 % navrhovanej A zóny je na štátnych pozemkoch. Ak chce štát územie chrániť, rozhoduje najmä o vlastnom území. Lenže tu je skrytý jeden z kľúčových problémov ochrany prírody na Slovensku – správy národných parkov nemajú právnu subjektivitu a štátne lesné pozemky v nich spravujú štátni lesníci.
„Reforma štátnej správy a presun pozemkov v chránených územiach pod rezort životného prostredia je kľúčový krok pre skutočnú ochranu prírody na Slovensku. Bez ohľadu na to, či v rámci zonácie prejde do A zóny 18 alebo 50 % územia národného parku, kým nedôjde k tejto reforme, aj najlepšie pripravená zonácia bude neefektívna. O všetkom bude treba hovoriť s lesnými správami, čo bude ďalej zdrojom sporov,“ upozorňuje Marcel Uhrin.
Miroslava Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko hovorí, že táto reforma „zostáva dôležitou výzvou pre nové vedenie ministerstva životného prostredia. No zonácia parku s 50 % územia bez zásahu je príležitosť otvoriť novú etapu ochrany prírody na Slovensku. Vzácna a unikátna príroda Západných Karpát by sa konečne dočkala reálnej ochrany.“
© Ján Šmídt
Tradície zostanú zachované, zonácia neohrozí ani chov koní. © Ján Šmídt/NP Muránska planina
Obmedzí zonácia turizmus?
Odporcovia sa obávajú, že zonácia obmedzí pohyb verejnosti a ohrozí tradície ako chov koňa norika muránskeho. To odmieta správa parku, ktorá argumentuje, že “ani jediný hektár lúk nie je v bezzásahovej A zóne. Bezzásah sa týka lesa a ťažby. Lúky a pasienky sú v C zóne a počíta sa na nich s pasením koní i iných hospodárskych zvierat.“ Správa parku dodáva, že pripomienkové konanie slúži práve na to, aby sa vyjasnili takéto nejasnosti.
Z A zóny nikto nevyženie ani turistov. „Pohyb po turistických chodníkoch zostane zachovaný ako doteraz, uvažujeme i o otvorení nových trás a náučných chodníkov. S Rozvojovou agentúrou Banskobystrického kraja sme vytvorili dokument, ktorý ponúka pre verejnosť tie časti parku, v ktorých sa doteraz ozýval zvuk ťažkých mechanizmov,“ hovorí M. Boroš.
Zonácia neobmedzí ani voľný pohyb tam, kde to dnes dovoľuje návštevný poriadok. “Muránska planina bola prvým národným parkom, ktorý ešte v roku 2006 v návštevnom poriadku umožnil voľný pohyb osôb na rozsiahlych plochách, napr. v celej pramennej oblasti rieky Rimava. Umožnili sme bivakovať návštevníkom jednu noc kdekoľvek do vzdialenosti 100 metrov od turistického chodníka. A pre prenocovania sme zriadili turistické útulne v Nižnej Kľakovej či pod Stožkami,“ vymenúva M. Uhrin.
Domáci však stále ochranárom zazlievajú zatvorenie rokliny Javorníkovej doliny. To sa udialo v 80. rokoch minulého storočia po vyhlásení rezervácie. Ako spomína Uhrin, dôvodom bola nielen ochrana prírody, ale i bezpečnosť, pretože roklina sa nedá sprístupniť okruhovým chodníkom. Ak by však podľa Uhrina územie spravovala jedna organizácia a nebojovali v ňom rôzne inštitúcie, i to sa dá riešiť. „Vidíme to na rokline Kyseľ v Národnom parku Slovenský raj. Keď sa Kyseľ zregeneroval po požiari, sprístupnili ho práve ochranári – ako ferattu s regulovanou kapacitou návštevnosti.“
Treba však povedať, že národný park potrebuje i pokojné miesta pre zver. A na Muránskej planine je viac ako 300 km turistických trás, ktoré vedú i cez ďalšie divoké rezervácie.
Stratia ľudia zamestnanie?
Odporcovia návrhu zonácie sa obávajú i nezamestnanosti. Na tieto obavy sa pozrel Inštitút environmentálnej politiky v štúdii Koľko stojí divočina?. Konštatuje, že „nepredpokladá výrazný dopad na mieru nezamestnanosti“ a argumentuje, že počet ľudí zamestnaných v lesníctve klesá dlhodobo. Na druhej strane vidí vytváranie nových príležitostí v turizme a ochrane prírody. To by mohlo byť i zdrojom príjmov pre mestá a obce. Aj Boroš hovorí, že ochrana prírody je personálne podhodnotená a správa parku potrebuje posilniť.
Marcel Uhrin dodáva, že obava o stratu práce by nemusela byť témou – ak by sme mali za sebou spomínanú reformu, spolu s lesnými pozemkami by pod ochranu prírody mohli prejsť i zamestnanci štátnych lesníckych organizácií. Presne tak sa to odohralo i v Čechách, kde už v 90. rokoch presunuli pozemky štátnych a vojenských lesov pod správy národných parkov. Riaditeľ NP Šumava Pavel Hubený hovorí, že pod správu parku prešli všetci zamestnanci lesov, ktorí s tým súhlasili. „Väčšina lesníkov u nás pracovala až do dôchodku a niektorí tu stále pracujú. Máme lesníka, ktorý sa venuje cestnej sieti a monitoringu, ďalší zase lovu, iní chovu vlkov, ďalší lesníckej činnosti a starostlivosti o bezlesie, napr. koseniu.“
Na Muránskej planine však zostanú i po zonácii štátne lesy v správe lesníkov a podľa zákona o ochrane prírody im štát zaplatí za obmedzenie hospodárenia. Namiesto, aby tieto peniaze využil na rekvalifikáciu pracovníkov či výkup vzácnych území od súkromných vlastníkov.
Môžeme si dovoliť zmeškať príležitosť?
„Čelíme masovému vymieraniu druhov rastlín a živočíchov, a môže za to ľudská činnosť, odlesňovanie, klimatická kríza a znečistenie. A napriek tomu si stále neuvedomujeme, že i naše vlastné zdravie závisí od zdravia planéty. A nie sme ochotní ani zlomok najvzácnejších území vrátiť späť do rúk prírody,“ hovorí Miroslava Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko.
Na Slovensku ide naozaj o zlomok. „Bezzásahová zóna dnes tvorí 2,8 % rozlohy lesov v správe štátnych podnikov. V prípade bezzásahovosti na 50 % rozlohy národných parkov sa zvýši na 7,2 % rozlohy štátnych lesov,“ píše Inštitút environmentálnej politiky.
„Karpaty sú najzachovalejšiou európskou divočinou, žijú tu najväčšie populácie šeliem v Európe a príroda sa vyznačuje veľkou biodiverzitou. Napriek tomu na Slovensku nemáme ani jeden národný park, ktorý by spĺňal medzinárodné kritéria. Na jednej strane chceme, aby ľadové medvede prežili 21. storočie a v dažďových pralesoch sa zastavila ťažba, no keď príde rad na nás, zrazu je všetko inak,“ uzatvára Jerguš Tesák z WWF Slovensko.
Andrea Settey Hajdúchová