@Zdeno Ziman
Ivana Rešutíková. @Zdeno Ziman, pre magazín Sóda O2
Obzrime sa ešte za touto sezónou. Aká bola? Mnoho ľudí na dovolenku necestovalo za hranice.
Sezóna bola silná, ale neviem presne vyhodnotiť, či to bolo ovplyvnené tým, že ľudia nechceli cestovať do zahraničia, alebo jednoducho moja ponuka sa dostala na krivku rastu. No faktor, že ľudia nemohli cestovať bol pre domáci cestovný ruch prínosom. Aj keď, samozrejme, je mnoho firiem, kde zvýšený podiel domácich návštevníkov nepokryl straty zo zahraničnej klientely. V mojom prípade je príjemné, že sa dostávame do povedomia a na základe osobných referencií si nás vyhľadajú hostia, ktorí majú záujem práve o aktivity spojené s remeslami, gastrom alebo výletmi do lesa.
Kto vyhľadáva takéto aktivity?
Predovšetkým ľudia mestského typu a rodiny s deťmi. Na konci sezóny sme napríklad mali výlety do divočiny, na ktorých sme s klientmi počúvali jeleniu ruju či stopovali zver. Pre rodičov s deťmi majú takéto aktivity dve roviny – jedna je edukácia a druhá dobrodružstvo. Naša generácia v rámci vzdelávania veľa o prírode a ekológii nepočúvala, dnešné deti majú týchto informácií viac a rodičia ich chcú v týchto témach vzdelávať.
Jedna vec sú výlety do divočiny, druhá výlety priamo do domácnosti ľudí, s ktorými si potom ľudia pripravujú spoločný tradičný obed či vyrábajú syry. Ako si hľadala ľudí ochotných pustiť si do kuchyne turistov?
Stavala som na osobných kontaktoch. Pýtala som sa a počúvala známych, keď hovorili o tom, že niekto z ich okolia robí tradičné remeslo, alebo nejakú zaujímavú aktivitu. Niektorí ľudia, napríklad Marekovci z Marekovho dvora, ponúkali tradičný agroturizmus typický pre Alpy zo 70. rokov, už dávno predo mnou. V ponuke majú výrobu syrov či jazdy na koňoch. Pre nich som len novým partnerom. Samozrejme, táto skupina mojich „obchodných partnerov“ je veľmi malá a viac som sa pasovala s bežnými ľuďmi, ktorí nikdy s hosťami neprichádzali do kontaktu. Vysvetľovala som im, že budú venovať ľuďom čas, ukážu im to, čo robia a za to dostanú poctivú odmenu. Takto je prínos obojstranný – domáci sú hrdí na to, čo robia a odovzdávajú poznatky ďalej a zároveň k nim prídu hostia, pre ktorých má takáto návšteva hodnotu.
Ako sa vyvíjal postoj ľudí? Asi si spočiatku nedeli predstaviť, aké to bude, mať u seba turistov…
Spočiatku boli ostýchavejší najmä tí, ktorí dovtedy nerobili s hosťami. No postupne sa uvoľnili, pridali humor a aj pre nich sa návšteva stala príjemnou súčasťou dňa. Väčšinou ide o ľudí vo vyššom veku, takže sú časovo flexibilní a môžu sa venovať návštevníkom a robia to s oduševnením. Vo všeobecnosti však dostávam odpoveď nie. Väčšina ľudí naozaj nie je z rôznych dôvodov otvorená prijímať hostí priamo vo vlastnej domácnosti. Už dva roky napríklad hľadám pani, ktorá by vedela vo vlastnej kuchyni navariť a pohostiť menšiu či väčšiu rodinu. (Ak toto práve nejaká číta, prosím, nech ma kontaktuje:))
O aké tradície majú ľudia najväčší záujem?
Prekvapujúco o keramiku, hoci je z najstarších remesiel stále tým najbežnejším. Napriek tomu si chcú sadnúť za hrnčiarsky kruh a vyskúšať si, aké to je. Veľký záujem je aj o tkanie a gastronómiu. To je prirodzené, dobré jedlo k dovolenke patrí. Hostia chcú isť na salaš, ochutnať syry, zaujíma ich možnosť uvariť si tradičné jedlo s Markou spod Kráľovej hole.
V jednom rozhovore si spomenula, že trochu inú ponuku hľadajú zahraniční a inú domáci návštevníci. V čom je rozdiel?
Každý zážitok je určený pre domácich i zahraničných turistov. Zo skúsenosti však viem, že niektoré veci domácim neulahodia tak, ako zahraničným, pretože ich nevnímajú ako netradičné zážitky. A naopak, zahraničných návštevníkov veľmi zaujíma práve autenticita „home hosted“ návštev, nie v krojoch a múzeách, ale v bežných domoch zo 60-tych rokov, na konci dediny, kam bežný turista nezavíta. A zaujíma ich realita, ktorú sme žili, ako staršie generácie porovnávajú život pred a po 89-tom, ako sa žilo za socializmu, ako nás ovplyvnilo rozdelenie Československa.
Čo v regióne návštevníkom najviac chýba?
Určite kvalitná gastro ponuka a viac aktivít pre rodiny s deťmi.
Sprevádzanie v prírode Horehronia.@Ženy v horách.
Veľa sa dnes píše o zonácii Národného parku Muránska planina. Proti zonácii ľudia v regióne spísali petíciu, v ktorej argumentujú, že región má vysokú nezamestnosť a ak prídu o možnosť hospodáriť v časti lesov, rady nezamestnaných ešte zvýšia lesníci. Pôsobíš na Horehroní a čiastočne na Muráni, prečo ľudia nevidia potenciál v turizme a nerozvíjajú služby, ktoré si spomenula ako chýbajúce?
Pokiaľ ide o spracovanie dreva, lesní robotníci v 90. rokoch za svoju tvrdú prácu dostali veľmi dobre zaplatené a mali aj lepšie spoločenské postavenie. Dnes sú ich platy už často iné a neadekvátne vynaloženému úsiliu. No neviem, či je možné presvedčiť niekoho, kto chodil celý život s traktorom po lese, že zarobí rovnako dobre, ak bude robiť lesného sprievodcu. Mohol by, ale určite nie hneď a nie každý. Na takúto prácu musí mať aj osobnostnú výbavu a najmä musí ju chcieť robiť. Zonácia by to mala zohľadniť – určiť priestor, kde je potrebné prírodu chrániť a priestor, ktorý môžu ľudia hospodársky využívať.
Súhlasím. Ale zároveň sa musí región posunúť ďalej a je dôležité pomôcť ľuďom s rozvojom činností a služieb, ktoré budú rešpektovať charakter regiónu.
Väčšina malých poskytovateľov služieb dnes vidí potenciál predovšetkým v ubytovaní. Prenajímajú chalúpku, no iné služby sú pre ne veľká neznáma. Doplnkové služby znamenajú neistotu, finančnú nestabilitu. Na jednej konferencii o prírodnom turizme, ktorú organizovalo združenie AEVIS odznelo, že treba chodiť od krčmy ku krčme, hovoriť s miestnymi, vysvetľovať a používať príklady, ktoré súvisia priamo s regiónom. Ukázať ľuďom, čo robíte a vysvetliť im, že ak sa pridajú, tak si môžu tiež privyrobiť. Vysvetliť im, že to môže priniesť iba príležitostné príjmy, no tiež to môže prerásť do serióznych rozmerov. Byť realista.
Život v regiónoch je stále do veľkej miery konzervatívny, takže meniť nastavenie je výzva skôr pre mladších. Prírodný turizmus má na Slovensku pred sebou dlhú cestu. Náš trh ešte nie je pripravený plne sa opierať o piliere udržateľného cestovania. Chceme preradiť z jednotky do päťky. To, čo je medzitým však nepreskočíme, môžeme sa k tomu postupne prepracovať.
Môžeme sa spoliehať na mladých, ak z regiónov najmä odchádzajú?
Z môjho pohľadu sa to postupne mení. Stretávam stále viac ľudí, ktorí sa prisťahovali späť do regiónu, lebo život v Bratislave či v zahraničí im neprinášal to, čo očakávali. A títo ľudia so sebou prinášajú svieži vietor a nové myšlienky. Takže trend je pozitívny, ale zmena prichádza pomaly. Naši rodičia dostali slobodu a zamerali sa na to, aby všetko, čo im chýbalo, zabezpečili nám deťom. Ale naša generácia už netrpí nedostatkom a zaujíma sa o spoločenské dôsledky toho, čo robí, o ekológiu či o marginalizované skupiny. A chceme robiť to, čo nás napĺňa a dáva nám zmysel, nie len chodiť do práce.
Aj ty si sa na Horehronie vrátila z Anglicka, prečo?
Po skončení vysokej školy som zobrala diplom a odletela do Británie. Pracovala som v gastre a učila som sa po anglicky, keďže som dovtedy plynule hovorila len nemecky. Veľa som cestovala a videla som, kde ako veci fungujú či naopak nefungujú. A stále viac som si uvedomovala to, čo som mala v sebe už od strednej školy, no nebolo to vedomé – že je u nás veľa pekných vecí a nevieme ich predať. Vrátila som sa domov kvôli rodine. Situácia na Slovensku nie je ružová, ale problémy sa nájdu v každej krajine, korupcia, politika, zdravotná starostlivosť, niekde sú síce vyššie príjmy, ale aj vyššie zdanenie a podobne. Preto je najdôležitejšie nájsť si svoje miesto a pochopiť, že kým bude človek nespokojný sám so sebou, bude nespokojný kdekoľvek na svete.
Hovoríš, že nie je ťažké vrátiť sa, ale zotrvať…
Áno, za tým si stojím. Prvé dva roky som riešila, či vôbec so STEY prežijem a uspejem, hľadala som cesty ako správne nastaviť produkt, aby bol oň záujem. Z pohľadu návštevnosti a tržieb boli čísla veľmi slabé a zvažovala som, či mám svoj nápad opustiť. Ak by som to urobila, veľmi ľahko by som sa zase zbalila a odišla do zahraničia, ale vydržala som a tvrdo pracovala. A som rada, lebo dôležitú etapu, kedy sa ukázalo, či má takáto myšlienka šancu prežiť, mám za sebou a už sa môžem zaoberať bežnými aspektami života a podnikania.
@ Zdeno Ziman
Osada Kysuca vo Veporských vrchoch bola v 80 rokoch 20. storočia vysídlená, kvôli plánom na výstavbu priehrady. Projekt sa však nerealizoval a posledné roky sa do osady vracajú chalupári, ktorí obnovujú tradičné pôvodné drevenice. V osade býva trvalo jediný obyvateľ. @ Zdeno Ziman
Povedala si, že ak ľudia v regióne vidia niekde potenciál, tak v ubytovaní. Ani to však neponúkajú vždy miestni ľudia. I v tvojej ponuke sú chalupy, ktoré patria chalupárom mimo regiónu. Ako ich prijímajú miestni ľudia?
Závisí od konkrétneho prípadu. Niektorí sa vedia v rámci komunity integrovať, angažujú sa, pomáhajú si vzájomne a vybudovali si s domácimi dobré vzťahy. A potom sú takí, ktorí zostávajú izolovaní.
Ak miestni nevidia potenciál v iných službách, kto by im mal pomôcť ho nájsť a rozvíjať?
To je ťažké, pretože pre regionálne klastre cestovného ruchu takéto služby v malom nie sú priorita. Nemajú kapacity a v prvom rade majú povinnosť prezentovať svojich členov a ich aktivity. Pre veľké cestovky je tiež jednoduchšie predávať masový zájazd so stabilnými maržami. Pridaná hodnota prírodného turizmu sa potom stráca na úkor jednoduchšie zarobených peňazí v masovom turizme a ekonomický efekt špecifických služieb pre región je zanedbateľný. Máme potenciál rozvíjať náš región v zelenom prírodnom turizme, no my, ktorí sme združení v klastroch musíme tlačiť, aby sa na takéto formy prihliadalo. Našťastie, na Horehroní máme zástupcov, ktorí majú k prírodnému turizmu vzťah. Ale ak by prišiel veľký investor a povedal, že chce stavať aquapark, tak nás prehlasujú.
Ako sa vyhnúť scenáru, ktorý poznáme z Tatier a Liptova, ktoré stále viac ľudí označuje za „lunapark“. Aj Horehronie či Muráň si skôr či neskôr všimnú bohatí developeri.
Developerom sa nevyhneme, ale záležať bude na tom, ako sa k rozvojovým plánom postavia samosprávy a miestne komunity. Je to presne ako so zonáciou – kde je možné, zachovajme pôvodné hodnoty, ale počítajme s územiami, na ktorých sa bude hospodáriť. Zvyknú sa ma v obciach pýtať, čo by mali postaviť. A ja sa snažím hovoriť – nestavajte ďalšiu rozhľadňu a nestavajte na mieste, ktoré má svoj charakter a tým láka návštevníkov.
Vrátim sa ešte k zonácii – minister životného prostredia hovorí, že cieľom nie sú reštrikcie a zákazy, ale práve „živá planina“- teda ochrana toho najvzácnejšieho prírodného bohatstva a k tomu rozvoj regiónu v duchu tradícií, čo má podľa neho udržať v regióne mladých. Ako zrealizovať takúto víziu? Musí prísť podpora štátu?
Podpora štátu a dotačné schémy sú silný faktor, ktorý môže naštartovať rozvoj regiónu. Ale bez ľudí sa tento štart neudrží. Predstava, že vytvoríme stále pracovné pozície v tradičných remeslách a budeme podporovať workshopy o práci s ovčou vlnou sa mi zdá ako vízia, od ktorej sme ešte roky ďaleko. Len dotáciami nezabezpečíte dlhodobé udržanie takýchto pozícií a už vôbec dlhodobo finančne nemotivujete mladých ľudí, aby v regióne ostali. V menej rozvinutých regiónoch potrebujú obyvatelia ku kvalitnému životu okrem práce celú infraštruktúru – od škôlok cez kultúru, občiansku vybavenosť, podporu samospráv. Nestačí, že štát im na 3 roky garantuje pracovné miesto s priemerným ohodnotením a zvyšok nechá na mladých, nech si zariadia.
Na druhej strane potrebujete ľudí, ktorí sú osobne presvedčení, že chcú zostať v regióne a musia to rozhodnutie brať so všetkým, čo prináša. Aj v mojom prípade išlo o osobné rozhodnutie – venujem sa vlastnému projektu 24 hodín denne a snažím sa, aby ma to uživilo, ale vnímam riziká a počítam s nimi.
V petícii proti zonácii zazneli i úvahy zrušiť národný park. A na druhej strane zase slová, že národný park je značka, ktorá priťahuje turistov. Ako to vnímajú turisti, ktorých stretávaš?
Pre tých, ktorí plánujú dovolenku, je to rozhodujúci faktor pri výbere kam ísť. So značkou ale treba pracovať, budovať branding národného parku, tak ako pri komerčnej značke. A samozrejme budovať k tomu adekvátne služby pre návštevníkov, informácie, možnosti aktivít v destinácii. Ak sa hovorí o zrušení národného parku, dôležitá otázka je, ako v tomto prípade dokážeme zabezpečiť ochranu vzácnych biotopov a druhov tak, aby sme to neskôr neľutovali a nebolo už na ich záchranu neskoro. Pri tejto téme sa často rozhoduje v horizonte niekoľkých rokov a toho, čo nám to prinesie momentálne. Neriešime dlhodobý aspekt desaťročí a storočí, že planétu potrebujeme udržať pre naše deti a ďalšie generácie.
Vnímaš pri svojej práci spor lesníkov a ochranárov?
Áno, keď propagujem ponuku sprevádzania v prírode, ľudia, ktorí sa stavajú proti zonácii, píšu i na moje sociálne siete. Je to téma, o ktorej sa tu hovorí i v kostole. Ako dôležité vnímam, aby sa diskusia viedla na odbornej úrovni a na základe faktov, nie emócií a demagógie a politici by nemali prichádzať do regiónu preto, aby túto tému zneužívali na populizmus.
A komunikácia musí prebiehať jazykom miestnych ľudí a z pohľadu regiónu. Na to niektorí politici nemyslia ani v čase volieb a vešajú na bilboardy heslá z veľkej politiky o „lepšom živote pre všetkých“. Tomu bežní obyvatelia v regióne nerozumejú. A potom Kotleba cez bilboardy cielené na ľudí od Bystrice po Telgárt odkáže, že zastaví vývoz smreka do zahraničia. To je ľuďom blízke a tomu rozumejú.
Keď hovoríme o tradíciách a lesníctve – máš v ponuke aj aktivity spojené s lesníctvom?
Pri Čiernom Balogu je lesnícky skanzen a v obci už 20 rokov robia podujatie drevorubačský ding, na ktorom návštevníkom vysvetlia, ako dingy fungovali, ako chodili lesnícke skupiny na 5,5 dňa do lesa, ako spracúvali drevo, ako ho spočiatku obojručne pílili, čo nebolo efektívne, lebo v lese zostávali vysoké pne. Až kým neprišli drevorubači z Tirolska, aby našincov naučili používať sekery. Robila som tento program pre dve zahraničné skupiny, no keď ponúknem výlet do lesa a sledovanie divočiny, pre ľudí a rodiny s deťmi to má vyššiu hodnotu. Ale istý čas som s partnermi zo zahraničia riešila záujem o fit kempy, pri ktorých by sa rúbalo drevo a spracúvalo až do finálneho výrobku.
Zaujímavé…
Bola to spolupráca, ktorú sme nadviazali tesne pred jarnou koronou, takže zatiaľ sme výlety nerealizovali, ale takéto akcie kedy vybočím zo stereotypu mám rada, len sú náročné na čas a energiu. Jedna z najkrajších akcií bola cesta za rómskym holokaustom so ženami z Izraela. Oslovila som Rómku z miestnej komunity, ktorá s deťmi zorganizovala vystúpenie a akcia skončila tak, že nakoniec všetci spolu tancovali na pódiu. Tešili sa i deti, lebo zrazu o ich kultúru a prirodzenosť mal niekto záujem.
@Ivana Rešutíková
Výlet za remeslami. @Ivana Rešutíková
Hovoríme o lesoch, ale národný park sú i šelmy. WWF Slovensko sa v rámci projektu EUROLARGECARNIVORES práve aj na Horehroní a Muráni snaží o zmierenie rôznych pohľadov na veľké šelmy. Cieľ je, aby na jednej strane ľudia mali pochopenie preto, že šelmy patria do prírody a na druhej strane, aby vedeli ako sa vyhnúť prípadným stretom a ako chrániť pred šelmami domáce zvieratá. Ako vnímaš túto tému?
Keď hovorím s pastiermi a majiteľmi salašov, samozrejme súhlasia s reguláciou šeliem. A tu je priestor pre štát a osvetu a podporu pri ochrane stád. U bežných turistov sa šelmy na jednej strane spájajú so strachom, na druhej strane však so záujmom. Ak majú možnosť ísť do lesa so sprievodcom, ktorý vie ako sa správať bezpečne a umožní im vidieť prírodu z inej ako bežnej perspektívy, potom je to dobrodružstvo.
Nedávno som sa rozprávala s riaditeľom NP Šumava, kde rovnako evidujú veľký záujem o sprevádzanie v prírode. Na Šumave platí vo väčšine územia voľný pohyb, ale ľudia túto možnosť nevyužívajú, najmä z obavy, že sa stratia.
Sme zvyknutí na výlet do prírody výhradne po značkovanej trase, hoci takmer vždy máme vo vrecku telefón s GPS. Obavy zo šeliem podporujú i médiá, ktoré prinášajú správy o tom, ako sú nebezpečné. Samozrejme, frekvencia výskytu medveďov je väčšia a vyskytujú sa aj medvede, ktoré zídu k horskému hotelu, čomu sme ich sami naučili. Ak však ide človek do lesa a správa sa obozretne, medveďa ani neuvidí. Možno aj preto, že sú viac ako v lese skôr „dole“ na kukuričných poliach, kde sa pasú. Ja som medveďa zahliadla v lese len raz z veľkej diaľky. A do lesa chodím s priateľmi, aj sama. Vtedy si púšťam podcast, aby som mala zvukovú kulisu.
Naozaj? Aký podcast počúvaš?
Bežné spravodajstvo, historické podcasty a diskusie.
Andrea Hajdúchová, WWF Slovensko