Čo to znamená pre naše rieky, o tom sa rozprávame s Miroslavom OČADLÍKOM, expertom WWF Slovensko na vodné ekosystémy.
© Archív M.Očadlíka
Miro Očadlík, WWF Slovensko. A rieka Slatina. © Archív M.Očadlíka.
Zdá sa, že riekam svitá na lepšie časy. Európska komisia oznámila, že v platnosti zostáva Rámcová smernica o vode a jednotlivé krajiny musia do roku 2027 vrátiť svojim riekam dobrý stav. Si optimista?
Chcel by som byť. Cieľom Rámcovej smernice o vode bolo dosiahnuť aspoň dobrý stav vôd už v roku 2015, čo Slovensko nedokázalo splniť. Samotná smernica umožnila, najmä vzhľadom na zložité prírodné podmienky, či technickú náročnosť tento cieľ oddialiť až do roku 2027. A presne to sa stalo.
Európska legislatíva prechádza procesom prehodnotenia, či jej nastavenie zodpovedá súčasnej situácii a trendom a či plní svoje ciele (tzv. Fitness Check). Týmto procesom prechádzala uplynulé dva roky aj Rámcová smernica o vode a ozývali sa hlasy, najmä z oblasti priemyslu, ktoré žiadali opäť posunúť termín na dosiahnutie dobrého stavu vôd či zachovať možnosť výnimiek. Európska komisia však rozhodla, že sa smernica meniť nebude.
Tento výsledok je veľká výhra pre európske rieky. Aj WWF Slovensko sa zapojilo do kampane #protectwater, kedy sme spolu s verejnosťou a ďalšími organizáciami žiadali zachovanie smernice, ktorú považujeme za jednu z najlepších. A našu požiadavku podporili aj mnohí vedci zo Slovenska.
Takže ak chceme dosiahnuť dobrý stav vôd do 2027, najbližšie roky môžeme očakávať „riečnu revolúciu“? Zásahy do riek ako napr. výruby brehových porastov či napriamovanie riek by mali nahradiť revitalizačné opatrenia s cieľom obnoviť pôvodnú riečnu krajinu?
Na rozhodnutie Európskej komisie teraz musia reagovať členské štáty Európskej únie, vrátane Slovenska. Aj Slovensko v týchto dňoch pripravuje nový Vodný plán na roky 2022-27, ktorého súčasťou sú plány manažmentu povodí. Ak sa v nich podarí dobre nastaviť program opatrení, mohli by sme teoreticky splniť cieľ a dosiahnuť dobrý stav našich vôd. Avšak skúsenosti z predchádzajúcich období tomu nenasvedčujú.
Európska smernica o vode platí už od roku 2003, Slovensko ju prijalo vstupom do EÚ v roku 2004 a odvtedy sme videli len málo riešení, ktoré by smerovali k dosiahnutiu dobrého stavu našich vôd. Zmeškali sme veľa času, takže súčasná vláda musí zásadne zmeniť prístup vo vodnom hospodárstve.
Ako by sa teda mali zmeniť naše rieky a naše zásahy do riek, aby sme cieľ splnili?
Ako som už spomínal, je nevyhnutné, aby sa zmenil prístup vo vodohospodárskej politike a verejný záujem ochrany vôd bol nadradený ostatným činnostiam. V procese prípravy Vodného plánu a plánu manažmentu jednotlivých povodí poukazujeme na to, že v nich musia dominovať zelené a prírode blízke opatrenia, pričom samozrejme, musíme stále pracovať na znižovaní znečistenia vôd a budovaní kanalizácií a čistiarni.
V rámci zelenej obnovy je však nutné vytvoriť riekam dostatok priestoru a chrániť ich prirodzené záplavové územia, odstraňovať nefunkčné priehrady a bariéry, revitalizovať výrazne zmenené toky, obnovovať mokrade, rybníky a chrániť malé vodné nádrže v krajine. Všetky tieto aktivity povedú nielen k zlepšovaniu ekologického stavu a biodiverzity, ale aj k prirodzenej samočistiacej schopnosti riek, zlepšovaniu stavu podzemných vôd a účinným protipovodňovým opatreniam.
Čo to znamená? Dnešné protipovodňové opatrenia nie sú účinné?
Protipovodňové opatrenia by mali byť kombináciou sivých a zelených opatrení, teda dať priestor rieke v otvorenej krajine, ale zase chrániť mesto pred povodňami. Ochrana majetku a životov, samozrejme, stojí na prvom mieste. Ak však nebudeme stavať v záplavových územiach, čo nakoniec čiastočne žiada i Zákon o ochrane pred povodňami, nebudeme musieť z spoločných peňazí všetkých občanov platiť úpravy riek a náhradu škôd.
Ak má rieka dostatočný priestor, jej niva dokáže počas zvýšených prietokov spomaliť povodňovú vlnu a zachytiť vodu ako špongia. A z naakumulovanej vody dokáže krajina profitovať počas suchších období. Aj preto treba zmeniť starý pohľad na rieky iba ako na hrozbu, pred ktorou sa musíme chrániť. Stratili sme kontakt s riekou a nevidíme to, že úprava a znečistenie rieky ovplyvní kvalitu i množstvo vody v našich studniach a celý vodný režim v okolitej krajine. Mali by sme vnímať rieku ako činiteľ, ktorý patrí do krajiny, pretvára a ovplyvňuje ju a zároveň, pri zachovaní svojej dynamiky poskytuje ekosystémové služby, na ktoré sa budeme v budúcnosti čoraz častejšie spoliehať.
© Miro Očadlík
Realita mnohých obcí na Slovensku – potok s tvrdými brehovými opevneniami, bariérou, vyústením kanalizácie a úplne bez brehovej vegetácie. © Miro Očadlík, WWF Slovensko.
Aké zásahy mali na riekach doteraz prednosť?
Doteraz bol na Slovensku pri riešení vodohospodárskych problémov zaužívaný prístup striktne technických opatrení a tzv. „sivej infraštruktúry“, ide o opatrenia ako spevňovanie brehov riek, výrub brehových porastov, napriamovanie toku, znižovanie sklonu rieky, budovanie rôznych stupňov či prehrádzok a podobne. Avšak takéto riešenia nespĺňajú ekologické požiadavky ani požiadavky rámcovej smernice, nereflektujú súčasné vodohospodárske poznatky a v konečnom dôsledku problémy len posúvajú nižšie po prúde toku.
Spomenul si, že sa tvorí nový Vodný plán, čo je základný dokument vodného plánovania v krajine, ktorý by mal obsahovať riešenia pre dosiahnutie dobrého stavu vôd. Ide už o tretí plán a pri porovnaniach sa zdá, že sa situácia zhoršuje. Ten prvý v roku 2007 povedal, že je vo veľmi dobrom a dobrom stave skoro 65 percent vodných útvarov. Podľa druhého v roku 2012 už to bolo približne 55 percent. A dramaticky poklesol počet útvarov vo veľmi dobrom stave – z takmer 30 na tri percentá! Naozaj je možné za pár rokov zvrátiť túto situáciu?
Tento dramatický pokles dobrého stavu vôd súvisí do istej miery aj so zmenou metodiky hodnotenia. V prvých rokoch sa nehodnotili všetky toky na Slovensku, prevažne len veľké a stredné. Toky sa rozdelia na jednotlivé vodné útvary, ktoré sa hodnotia a dĺžka, počet a typ týchto útvarov sa menil za účelom zlepšenia hodnotiaceho procesu. Z toho dôvodu sa niektoré výsledky nedajú porovnávať. A to je veľká škoda, pretože Plán manažmentu povodí je komplexný nástroj stanovujúci ciele a opatrenia a ak nedokážeme súčasný stav porovnať so stavom v predchádzajúcich obdobiach, nevieme presne a citlivo nastaviť vhodné budúce manažmentové opatrenia a ani zhodnotiť opatrenia ktoré už boli uskutočnené.
Ak sme však v minulých rokoch nevideli veľa projektov revitalizácie riek, tak zhoršenie stavu vôd bude fakt, nielen chyba metodiky?
Dobrý stav vôd závisí od chemického a ekologického stavu vodných útvarov, a ak nám rastie napríklad počet čistiarní odpadových vôd, zlepšuje sa chemický stav. Na druhej strane, posledné roky pribúdali na riekach sivé protipovodňové úpravy a postavili sa mnohé malé vodné elektrárne, často úplne nepriechodné pre ryby, takže môžeme predpokladať, že ekologický stav sa zhoršil. Aktuálny Vodný plán aj konštatuje, že dobrý ekologický stav nemá u nás 45 percent povrchových vodných útvarov.
Kedy môžeme povedať, že je rieka v dobrom stave?
Dobrý stav je definovaný v Zákone o vodách a v nariadení vlády a zjednodušene môžeme povedať, že rieka musí byť v dobrom chemickom, ale aj ekologickom stave. Pri chemickom stave sa sledujú hraničné hodnoty znečisťujúcich látok, pri ekologickom sa sledujú spoločenstvá vodných organizmov žijúcich vo vode, ako napr. ryby či bezstavovce, ktoré veľmi citlivo reagujú nielen na znečistenie ale aj negatívne hydromorfologické zmeny (teda práve rôzne úpravy koryta a rieky, výstavbu bariér a pod). Každému typu riek na Slovensku bola priradená referenčná lokalita – teda rieka podobného typu najmenej ovplyvnená človekom. A výsledný ekologický stav predstavuje odchýlku od tejto referenčnej lokality. Veľké rieky, ako napríklad Dunaj, referenčnú lokalitu nemajú, pretože už u nás neexistuje podobný, ľudskou činnosťou neovplyvnený úsek. Pre veľké rieky sa preto referenčné podmienky museli modelovať.
Ktoré rieky sú u nás sú v najhoršom stave?
Všeobecne môžeme povedať, že v lepšom stave sú horské a podhorské rieky a naopak, najviac sú ľudskou činnosťou ovplyvnené nížinné rieky. A to predovšetkým v regiónoch s intenzívnym poľnohospodárstvom. Čiže ak povieme, že podľa posledného vodného plánu nie je v dobrom stave 45 % vodných tokov, tak z pohľadu regiónov môžu byť rozdiely veľmi veľké. V pripravovanom vodnom pláne preto žiadame, aby sa stav vôd posudzoval i z pohľadu typov riek. Ďalším významným negatívnym vplyvom je bodové znečistenie a staré environmentálne záťaže – netreba pripomínať problémy na rieke Nitra alebo Laborec. No a novým problémom sú mikroplasty vo vodách, ale aj ortuť v rybách.
© Archív Miro Očadlík
Potok Neresnica v okrese Zvolen – ak má rieka priestor, jej niva dokáže počas zvýšených prietokov spomaliť povodňovú vlnu a naakumulovať vodu ako špongia. Zo zadržanej vody dokáže krajina čerpať aj počas sucha. © Archív Miro Očadlík.
WWF Slovensko sa dlhodobo venuje téme revitalizácie riečnej krajiny aj odstraňovania prekážok na riekach, ktoré stratili funkciu. Takéto bariéry sme i mapovali. Čo hovoria výsledky?
Odstraňovanie bariér je záväzok vyplývajúci nielen z národnej, ale aj európskej legislatívy – či už zo spomínanej Rámcovej smernice o vode, ale aj zo Stratégie pre oblasť biodiverzity. WWF Slovensko v spolupráci s Ministerstvom životného prostredia SR a Slovenským vodohospodárskym podnikom (SVP š.p.), ako aj s ďalšími partnermi – Štátnou ochranou prírody SR či občianskymi združeniami Rieka a Slatinka, uskutočnilo prieskum priečnych stavieb (stavieb, ktoré prehradzujú naprieč celú rieku) na území Slovenska. Cieľom bolo identifikovať bariéry vhodné na spriechodnenie rieky ich odstránením.
Z celkového počtu viac ako 1100 bariér bolo vybraných zhruba 50 určených na podrobnejšie zhodnotenie, pričom rozhodovali kritéria ako bariérny efekt, vplyv na chránené územia, technický stav bariéry, využívanie, stav toku a pod. Avšak z finálneho zoznamu asi šiestich bariér sme sa so správcom toku dohodli na odstránení len jednej – na Hrone pri Pohorelskej Maši. A hoci išlo o starú a nefunkčnú bariéru, na jej odstránenie sme potrebovali až 18 kladných stanovísk a dlho trvali aj úkony súvisiace s vyradením bariéry zo zoznamu vodných stavieb.
Takže je zrejmé, že tento proces je „beh na dlhé trate“. Ale pozor, my sme dobrí bežci (úsmev).
V prípade tých 1100 bariér išlo vždy o nepotrebné bariéry?
Išlo v prvom rade o bariéry, ktoré identifikovala Štátna ochrana prírody SR ako tie, ktorých odstránenie by bolo prínosom z hľadiska ochrany prírody, najmä pre obnovenie migrácie rýb po prúde i proti prúdu.
Na Slovensku máme množstvo bariér, ktoré už neplnia pôvodný účel. Spomeniem len technické diela postavené v druhej polovici minulého storočia v rámci tzv.„Akcie Z“ (zet ako zveľaďovať). Išlo o dobrovoľné brigády, počas ktorých sa postavilo množstvo bariér síce s dobrým úmyslom, avšak nie vhodným prevedením a bez ohľadu na vplyv na životné prostredie. V praxi to vyzeralo asi tak, že do obce priviezli materiál, najmä kameň a ľudia sami spevňovali brehy rieky či dokonca stavali stupne. Tieto bariéry často nemajú vlastníka a nie je známy ich technický stav.
Kedy uvidíme u nás odstraňovanie bariér?
V tejto aktivite pokračujeme a spolu s SVP š.p. sme identifikovali ďalšie dve bariéry vhodné na spriechodnenie – na Zázrivskom potoku a na Hučave. Stupeň na rieke Hučava sa nachádza tesne pod obcou Očová a predstavuje najväčšiu bariéru na toku. Okrem neho sa na rieke nachádza už len jedna bariéra v obci, ktorá slúži na odber vody – aj o jej spriechodnení budeme rokovať.
Stupeň na Zázrivskom potoku je jedinou bariérou na toku pretekajúcom cez Národný park Malá Fatra, ktoré patrí do Územia európskeho významu NATURA 2000 a dokonca ide o Ramsarskú lokalitu (Ramsarský dohovor je medzinárodná zmluva o ochrane mokradí). Obe bariéry by mali byť odstránené tak,aby nedošlo k ohrozeniu stavieb v okolí, avšak so zachovaním hlbočiny vytvorenej prúdom, ktorá je dôležitá pre ryby.
WWF Holandsko spustilo aj web Remove the Dams in Europe, na ktorom beží crowdfoundingová kampaň, v rámci ktorej jednotlivé WWF (Svetový fond na ochranu prírody) kancelárie môžu zverejniť svoje návrhy na odstránenie bariér a verejnosť môže na ne prispieť. Zapojí sa i Slovensko?
Áno, obe bariéry chceme pridať do zoznamu projektov, ktoré možno podporiť. Bariéru na Hučave sme už na webe zverejnili a pripravujeme k tomu i kampaň. Crowdfundingový web založili kolegovia z WWF Holandsko s cieľom spriechodniť čo najviac riek v Európe. Do kampane sa môže zapojiť každý, stačí si vybrať projekt, ktorý chce finančne podporiť a zaslať ľubovoľnú čiastku, ktorá bude prirátaná k sume potrebnej na odstránenie. V rámci kampane sa už s podporou takmer tisícky ľudí podarilo vyzbierať peniaze na odstránenie 12 bariér na riekach na Ukrajine a po jednej vo Veľkej Británii a v Litve.
© Miro Očadlík, WWF Slovensko
Odstránenie bariéry na rieke Hučava možno podporiť aj na crowdfundingovom webe Remove the Dams in Europe. Hučava pramení pod Veľkou Poľanou, okrem rybej populácie sa tu vyskytuje i rak riečny a vydra riečna. Stupeň predstavuje prekážku nielen pre voľne žijúce vodné organizmy ale aj prirodzený tok sedimentov a rozpustných látok. © Miro Očadlík.
V porovnaní s východnou Európu má západná Európa a Amerika dlhšiu tradíciu odstraňovania bariér. Aktuálne finišuje odstraňovanie najväčšej priehrady v Európe 36 m priehrady Vézin vo Francúzsku. Sleduješ tento proces?
Áno, tento, ale aj ostatné prípady som sledoval. V USA odstránili prvú väčšiu priehradu za účelom obnovenia pozdĺžnej konektivity rieky už v 70. rokoch minulého storočia. Je potrebné si uvedomiť, že každá priehrada má svoju životnosť a účel. A ak už nespĺňa pôvodný účel a prevyšujú negatívne vplyvy priehrady nad pozitívnymi, mala by sa odstrániť. V tomto zmysle by sme sa už aj na Slovensku mali začať zaoberať prehodnotením koncepcie malých vodných elektrární, vrátane ich odstraňovania a povoľovania nových.
Malé vodné elektrárne (MVE) sú ďalšia téma. Len zhruba týždeň starý je prelomový rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý zastavil plánovanú výstavbu MVE Žiar nad Hronom so zdôvodnením, že verejný záujem, ktorým je ochrana životného prostredia, prevyšuje súkromný podnikateľský záujem. Prečo ide o prelomový rozsudok?
Výstavbu MVE pri Žiari nad Hronom povolil tunajší stavebný úrad. Podľa súdu však neprebehlo riadne posúdenie vplyvov stavby na životné prostredie a úrad nebral dostatočne do úvahy verejný záujem, ktorým je, ako to v rozsudku presne definoval Najvyšší súd: “ochrana životného prostredia, živočíchov a biotopov v tomto prostredí.”
Je to prelomové rozhodnutie, pretože Najvyšší súd sa po prvý raz podrobne venoval tomu, aby stavebné úrady pri územných konaniach brali svoju úlohu ochraňovať životné prostredie naozaj vážne. V prípade Najvyššieho súdu ide o konečné rozhodnutie, voči ktorému sa nie je možné odvolať. Minulý rok však podobne rozhodol už i Krajský súd v Banskej Bystrici v prípade MVE Hronský Beňadik, ktorá mala stáť v chránenom území európskeho významu Stredný tok Hrona.
Odstraňovanie doteraz najväčšej bariéry v Európe – 36 m priehrady Vézin vo Francúzku.
Tieto rozsudky naznačujú, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie v prípade niektorých MVE bolo formálne a nedostatočné?
Mnohé dnes stojace MVE, boli postavené tam, kde im to síce umožnila Koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov do roku 2030, no posúdenie ich dopadov na životné prostredie nebolo dostatočné. Pri úvahách o odstránení by sme sa mali zamerať na tie, ktoré vyrábajú veľmi málo elektriny a negatívny vplyv na životné prostredie prevyšuje ich prínos.
Aký projekt revitalizácie riečnej krajiny je pre teba inšpiratívny?
Príkladov funkčných revitalizácii je množstvo. Len z pohľadu kontinuity tokov odstránili v Európe už vyše 3 500 technických bariér a priehrad. Aj Česi sú v prípade revitalizácii veľmi popredu, a to sme mali po rozdelení republiky rovnakú štartovaciu pozíciu.
Zaujímavé sú rôzne prípady revitalizácii tokov v intraviláne obcí, kedy sa samotná revitalizácia spája s vytvorením oddychových a športových zón pre obyvateľov a pod. Napríklad priamo v Prahe revitalizovali riečku Rokytka, výrazne upravenú v minulom storočí. V súčasnosti rieka opäť meandruje a môže sa vylievať do okolitých lúk. Zadržiava tak vodu v nive a pomáha ochladzovať vzduch v rozpálenom meste. Nemohli by sme niečo podobné vidieť na dolnom toku Vydrice v Bratislave? Veľmi sa mi páči aj koncept renaturácie, kedy je vodný tok ponechaný samovoľnému vývoju prírodnými procesmi bez alebo len s malými ľudskými zásahmi.
Ing. Miroslav Očadlík, PhD., vyštudoval Technickú univerzitu vo Zvolene, Fakultu ekológie a environmentalistiky so zameraním na ekológiu sladkovodných ekosystémov. Počas štúdia absolvoval stáž na Hydrobiologickom ústave Akademie vied ČR. Po štúdiách pracoval vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, ako expert sa podieľal na komplexnom medzinárodnom monitoringu Joint Danube Survey 4 (Spoločný prieskum Dunaja). Od začiatku tohto roka pracuje vo WWF Slovensko ako expert na vodné ekosystémy. (Foto – Vodné dielo Môťová na rieke Slatina).
A na ktorú rieku nedáš dopustiť?
Ako sa hovorí, dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Každý úsek na hociktorej rieke sa prirodzene mení a má jedinečný charakter. Pre mňa, chlapca zo severného Slovenska, predstavovali veľké nížinné rieky vrchol exotiky. Ekosystém pomaly tečúcich a stojatých vôd sa môže vyskytovať vo všetkých úsekoch rieky, avšak naplno rozvinutý je až v nížinách v podobe bočných ramien, tôní a lužných lesov. Fascinoval ma aj spôsob, akým sú ľudia zžití s veľkými riekami vo svojom okolí: Moravou, Dunajom, Ipľom, Latoricou, Bodrogom či Tisou – dynamický prejav týchto riek berú ako samozrejmosť a súčasť svojho života.
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko